Stala sa mi zaujímavá vec…čakala som na úrade…keďže je doba taká aká je…času bolo veru dosť. Prisadla si ku mne pani a celkom prirodzene sme sa dali do reči. Bola mi veľmi povedomá, ale nedokázala som si spomenúť, kedy a kde sme sa stretli.
Som aká som a priťahujem k sebe ľudské príbehy a tak sa stalo aj tento krát…pani mi rozpovedala svoj životný príbeh…a nebol jednoduchý…ťažké detstvo, ťažký vzťah, komplikované rodinné väzby a nie celkom jednoduché fungovanie s deťmi a vnúčatami. Úzkosť a stres sa z jej prejavu priam dal krájať…ešte som nerobila terapeutickú intervenciu v čakárni, tak som sa iba snažila počúvať a byť empatická…to bolo to najmenej čo som dokázala v tej chvíli poskytnúť. Po nejakej chvíli sa jej začali kotúľat slzy po tvári…že tieto veci nemá komu povedať a že takto zabila celý život…a že to, že tak tvrdo ako bola vychovávaná spôsobilo, že si nikdy nenašla čas na seba, nikdy nerobila nič pre svoje potreby a nikdy nezažila láskyplné vzťahy…
Zloba s ktorou ju častovali doma, sa snáď ani nedá popísať… a nechcem ísť do detailov, pretože sa snažím chrániť súkromie každého jedného človeka, ktorý mi prejde životom a zverí sa mi. Stále mi vŕtalo v hlave…či ju nepoznám a či nemáme aj nejaký iný kontakt…To že máme rúška, mi tiež nepomáha v čítaní ľudských tvári.
Keď si utrela slzy, hovorí mi…”Tak to bolo vždy v živote..nemali ma radi, lebo som bola prvá naučená, prvá som mala upratané a prvá som si urobila prácu…” A vtedy som zamrzla…spomenula som si, že som túto pani stretla pred rokmi…boli sme na jednom interaktívnom vzdelávaní a ona bola do neho zapojená. Keď mala vykonávať úlohu, pustila sa do nej nečakane tvrdo, direktívne až sa mi vtedy dupkom stavali vlasy, že čo je toto za prístup. Ešte si pamätám, ako som ju v hlave odsúdila, že čo je toto za despotu v sukni…
Kým som stihla niečo povedať, otvorili sa dvere a pani vstala, rozlúčila sa a vošla do kancelárie. A ja som zostala sama so svojimi myšlienkami…a poviem Vám, tie myšlienky neboli veľmi pozitívne…Hrozne som sa za seba hanbila…ako ľahko som pred tými pár rokmi odsúdila človeka, o ktorom som absolútne nič nevedela…ako ľahko som dala nálepku despotu, bez toho aby som sa zamyslela nad tým, čo mohlo tohto človeka sformovať tak, že nevedel inak, iba takto tvrdo…
Už sa mi veľmi dlho nestalo, aby som mala takýto stret s vlastným svedomím a morálkou… a poviem Vám…nebolo mi z toho dobre. Aj keď som sa snažila sama sebe si dávať logické ospravedlnenia – že som len človek, nemala som vtedy výcvik a nevedela som, čo všetko ma ešte na ceste k ľudským dušiam čaká…Napriek tomu ma to trápilo…aká som bola povrchná…ako málo som si uvedomila, ako ľahko viem odsúdiť…
Už je to pár dní…pani som už nevidela…tak som si to vysvetlila, že možno to bol taký odkaz pre mňa a keďže píšem tu na verejný blog,tak možno aj odkaz aj pre Vás…ktovie?
Ak stretnete človeka, ktorý sa chová neštandartne…opačne, tvrdo, hlúpo, slabo, arogantne…ktorý sa skrátka chová proti Vášmu presvedčeniu, pokúste sa ho hneď nesúdiť. To ako sa správa, je dôsledok toho čo zažil…alebo nezažil. Lásku mamy, úctu otca, hravé detstvo, zdravie…a ja neviem čo ešte…Nehovorím, aby ste týmto ľudom dovolili, aby po Vás šliapali…ale skúste si Vy a samozrejme aj ja, akoby virtuálne šliapnuť na jazyk a zastaviť predsudky a odsudky, ktoré sa nám derú z úst. A nie preto, že sa to nepatrí…ale preto, aby Vás nedostihla morálna opica akú som si užila ja. A preto, aby ste nestratili vieru v ľudskosť…Pretože každý z nás je iba človekom…
Život je zložitý a náročný…o bojoch ktoré vybojúvame nevie každý…a tak to platí aj o ľudoch, ktorých stretávame. Majme súcit s tými, čo neprežili lásku a nenaučili sa ju dávať…možno to nedokázali…aj keď veľmi chceli.
Ďakujem za prečítanie…hoci možno dnes trochu patetické.
S láskou Váš Dobrý Kouč
Obrázok zdroj: pixabay.com