Jedným z najsilnejších momentov nášho života býva ten moment, ktorý nás doslovne zlomí. Moment, situácia, kedy sa nám nevyplní náše vrúcne želanie, keď nás odmietne životná láska, keď okúsime zradu najbližšieho, keď zbankrotujeme, stratíme blízkeho človeka…skrátka keď je náš kríž pre nás doslova neznesiteľný. Každý jeden z nás prejde vo svojom živote takýmto osudovým zlomom, po ktorom už nikdy nebude rovnakým aký bol. Vo svojej praxi vídam tento fenomén často, ale na to aby som ho plne pochopila a dokázala mu porozumieť, som ho musela prežiť na vlastnej koži.
Rohr vo svojej knihe Padanie k výškam hovorí o tom, že na to, aby sme našli svoju hodnotu, svoje pravé ja, je nevyhnuteľné prežiť tento „fatálny“ pád, aby sme sa mohli odraziť od dna, a mali šancu opäť stúpať k výškam. Alebo inak povedané, aby sme mohli zastaviť, prehodnotiť svoje žitie a začať objavovať to, po čom túži naša duša. Rohr hovorí o tom, že tento pád prichádza niekedy medzim tridsiatym piatym až pädesiatym piatym rokom života. A práve v tomto období sa často krát naše ego cíti na vrchole svojich síl. Hýčkame si svoju personu, hráme sa na dokonalý život, tvrdo popierame a odsudzujeme všetky tiene, ktoré nás desia a nie sme si ochotní pripustiť ani najmenšie zlyhanie. Čím je naša pýcha a náš perfekcionizmus tvrdší a neústupnejší, o to viac nás bude náš náhly pád bolieť.
Naša spoločnosť pády neuznáva a nepripúšťa. Jej ideálom je „dokonalý“ človek sveta sociálnych sieti a médií. A tomuto dokonalému obrazu sa chceme priblížiť. Forma približovania má rôzne obrazy…učíme sa ďalší jazyk, hoci radšej by sme maľovali, čítame hospodárske správy, hoci nás láka nejaký koníček úplne mimo ekonomiky, tlačíme na seba šialeným naháňaním sa na rôznych súťažiach v behu, hoci by nám možno stačilo posedieť si pri brehu jazera.
V pozadí týchto našich činností je veľa krát naša snaha prezentovať sa čo najlepšie. Vyhrať maratón je predsa skvelá foto na insta…koho zaujíma breh jazera? A čo z toho máš? Načo maľuješ…stojí ťa to len čas a nič nezarobíš…
Tvrdo kalkulujeme náš čas a naše činnosti… a duša mlčí. Prípadne Vás skúsi zastaviť zranením, ochorením…nepomáha. Zvykne pomôcť iba pád….hlboký a bolestivý, ktorý nás zastaví a prinúti nás urobiť si revíziu svojho života a posadiť si samého seba oproti sebe a úprimne sa samého seba spýtať, po čom túžim a čo ma naozaj robí šťastného. Túto sebareflexiu sme schopní podstúpiť, až vtedy, keď sme skutočne pripravení vstúpiť do druhej, celkom odlišnej polovice života. Pravdou však je, že poniektorí z nás potrebujú viac pádov a viac rán, na to aby smer svojho života nastavili na novo. A poniektorí to nedokážu nikdy…
Rozlúčim sa dnes s Vami výrokom od Junga, ktorý povedal, že skutočný život začína až po štyridsiatke, dovtedy to bol len prieskum.
Nebojte sa pádov priatelia, bývajú štartom k novým úžasným dobrodružstvám.

1 Comment

Vložiť komentár