Častokrát kladiem klientom a priateľom otázku, podľa čoho určujú svoj pocit šťastia. Respektíve, čo konkrétne pre nich znamená šťastie. Táto filozofická otázka je tak trochu podpásovka, pretože prinúti človeka zamyslieť sa nad tým, čo vlastne chce a je to potrebné jasne pomenovať a to nie je vôbec jednoduché. Následne sa vrátim s dotyčným do minulosti a hľadáme situáciu niekoľko rokov dozadu, keď si povedal, že ak dosiahnem takúto prácu, ak sa ožením, ak zarobím toľko a toľko, budem šťastný. A vtedy prichádza zrada. 99% opýtaných si uvedomí, že veľa vecí, po ktorých túžil roky dozadu už dávno má a pocit šťastia vyprchal rýchlejšie ako pohárik šumivého vína. Kde sa potom stala chyba?

V knihe Davida Brooksa Cesta k charakteru hovorí autor o dvoch osobnostiach nášho bytia, ktoré sú pomenované Adam I a Adam II. Adam I je naša na vonkajší svet orientovaná osobnosť, naša časť osobnosti, ktorá reflektuje na kariéru, postup, peniaze, výkon, sebaprezentáciu. Adam II je naša tichá vnútorná osobnosť. Kladie si otázky o zmysle života, kontroluje naše morálne hodnoty, robí sebareflexiu a čerpá z našich najhlbších vnútorných zdrojov. Súčasná spoločnosť je primárne spoločnosťou Adama I. Hodnota človeka sa v spoločnosti odvíja iba od jeho výkonu, zárobku a prestíže. Podpora egocentrizmu je veľká už od útleho detstva, kedy umožňujeme malým človiečikom uveriť, že môžu byť hocikým a dosiahnuť čokoľvek, pretože sú úžasní a výnimoční. Robíme to z lásky, aby sme ich uchránili od pádov a vybudovali im silné sebavedomie. Neuvedomujeme si však odvrátenú stranu tejto bezhraničnej podpory. Ak nebude mať talent napríklad na tanec, a bude chcieť byť profesionálnym tanečníkom, pretože „môže byť čímkoľvek“, čakajú ho roky driny, frustrácie a nakoniec neistý úspech, vlhký od preliatych sĺz trápenia, driny a strateného času. Lipnutie na tom, že môže byť čímkoľvek môže byť rovnako podporné, ako aj zničujúce.

Sme v spoločnosti Adama I, kde je potrebné byť schopný, krásny a úspešný…a tým automaticky šťastný. Ale je to skutočne tak, že ak budem krásny a úspešný, budem aj štastný? Prečo potom tak veľa hviezd si siaha na život, alebo sa utápa v alkohole? Prečo tak veľa majiteľov obrovských firiem má rozbité rodiny či zničené vzťahy? Samozrejme…nemôžeme globalizovať..Sú ľudia, ktorí dokážu byť skutočne šťastní a vyrovnaní aj pri veľkom majetku, či sláve. Akí sú teda ľudia, čo sú reálne šťastní?

Brooks vo svojej knihe hovorí o tom, že sú to hlavne tí ľudia, čo sa rozhodli venovať svoju pozornosť Adamovi II. Adam II je náš tichý vnútorný svet, ktorý vyžaduje prácu na sebe samom. Náročnú prácu na našom charaktere a na našich vnútorných hodnotách. Človek, ktorý potlačí Adama II sa vo svojom živote nikdy nedotkne vnútornej radosti a šťastia, ktoré nie je závislé od vonkajších faktorov. Budovanie nášho charakteru nám pomáha vytvárať našu vlastnú integritu, ktorá nás chrání a vedie nás životom tak, aby sme cítili spojenie so sebou samým a nasledovali svoje životné poslanie, bez toho aby nás vonkajší svet vykoľajil.

A čo je vlastne to poslanie? Chápeme významu, no z tohto slova sa stalo omieľané klišé, ktoré už ani nemáme chuť rozoberať. Ale je to škoda. Vo vnútri každého z nás je túžba po niečom, čo zapaľuje našu vnútornú žiaru. Je to úplne jedno, čo to je. Čítanie kníh, ochrana zvierat, vývoj programov, misionárstvo, feminizmus, pestovanie kvetov, láska, oprava auta, tanec…čokoľvek. Akákoľvek činnosť, pri ktorej vkĺznete do stavu flow…keď čas letí ako blázon a zabudnete na svet okolo. Je to volanie, ktoré v sebe máte a častkrát sa cítite veľmi zmätene. Adam II volá po činnosti, ktorú Adam I s pohŕdaním označuje ako nezmyselnú charitu a bláznovstvo. Pochybujete o svojom zdravom rozume a popierate tieto „šibnuté“ túžby. Pretože sa to nehodí. Otázka znie, komu, respektíve čomu sa to nehodí?

Nehodí sa to svetu Adama I. Adam I nechce pracovať na svojom charaktere. Nechce počúvať kritiku, veď môže byť kýmkoľvek a čímkoľvek. Len nikdy nebude šťastným. Šťastie je stav nášho vnútorného sveta, ktorý nie je dotknutý titulmi, majetkom ani priazňou vybraných osôb. Vnútorné šťastie je nepretržitá práca na vlastnom charaktere. Na prekonávaní samého seba. Na posilňovaní našich slabých stránok. Na zlepšovaním našej vlastnej osobnosti. Adam I sa posilňuje tým, že sa porovnáva s druhými. Čo ho stále uvrháva do nešťastia, pretože vždy sa nájde niekto, kto je v niečom lepší, alebo má niečoho viac. Adam II sa porovnáva sám so sebou. A vedomie toho, že je stále lepší, akým bol, a že je lepší vďaka svojej tvrdej práci na sebe mu dáva vnútornú silu a hlavne vnútorné šťastie, ktoré sa nedá získať žiadnym iným spôsobom. Iba prácou na sebe samom. Často krát je to však tak, že sami tieto možnosti, chyby, prípadne zlyhania nedokážeme vidieť. Vtedy je podporná rada dobrého priateľa, terapeuta, či mentora vzácnou pomocou na našej ceste k vnútornému Adamovi II.

Dnes sa s Vami lúčim s nasledovným prianím:

Želám Vám silného Adama I a múdreho Adama II. A obidvoch dostatočne pokorných, aby sa navzájom chápali a hlavne podporovali na ceste k šťastnému prežívaniu.

Vložiť komentár