K téme konfliktov a najmä unikania pred nimi  ma priviedla kniha o autencitite od Stephena Josepha. Útla knižka, zaradená v psychologickej literatúre ma nasmerovala k pochybnostiam, či naozaj vieme čo a kto sme, pretože mi kompletne nabúrala obraz o mojej „ideálnej“ nekonfliktnej povahe…ach…

Keď som sa prehrýzala témou autenticity, uvedomila som si, že byť autentický – teda byť sám sebou je asi našou najväčšou výzvou na ceste nášho osobného rozvoja. Roky som si myslela, ako veľmi na sebe pracujem a že som naozaj sama sebou. O to bolo moje prekvapenie väčšie, keď som zistila, že autenticita je môj obrovský problém.

Ako dieťa som nenávidela hádky a krik. Je logické, že dieťa si buduje ochranné mechanizmy, aby sa dokázalo prispôsobiť okoliu a úspešne prežívať.  Nie je vždy celkom jasné, vďaka čomu sa vyvinieme do rôznych typov obrany. Či už hovoríme o popieraní reality, o vyhýbaní sa problémom, alebo prechádzame rovno do agresivity. U seba som si uvedomila, že môj spôsob obrany je, že sa snažím za každú cenu vyhnúť konfliktu. Určite ste sa už s niekym takým v živote stretli. Sú to nekonfliktné osobnosti, veselé, pozitívne, vždy pripravené pomôcť, prípadne riešiť vzniknutú situáciu. Len aby sa nespustil krik, agresívne reakcie, alebo nebodaj násilie. Aspoň takto vnímajú ľudia tých, čo sa v skutočnosti vyhýbajú konfliktom. Na prvý pohľad taký človek vyzerá ako ideálny partner. Vždy sa prispôsobí, vždy nájde  niečo pozitívne, vždy všetko zabezpečí. Kým sa tomuto človeku doslovne nezrúti jeho vnútorný krehký oporný múr. A potom nastáva doslova Armagedon! Tichá osôbka naziape, narobí obrovský krik, zachová sa škandalózne a niekedy aj ruka uletí. Šok všetkých zúčastnených si asi viete dobre predstaviť. Je to ako s tým povestným hrnčekom, do ktorého kvapkajú kvapky, až sa raz preleje.  Dobre, toto nie je predsa nič nové, skôr by Vás možno zaujímalo, prečo to títo nešťastníci robia a ničia tak svoj svet a zároveň aj vzťahy so svojim okolím. A najviac trpia vzťahy partnerské a rodičovské.

Autor Joseph, ktorý sa vo väčšine svojej knihy inšpiroval Rogersom, tvrdí, že práve autenticita je to, čo nemajú vyvinuté vo svojej osobností ľudia, ktorí sa vyhýbajú konfliktom. Autenticita od nás vyžaduje obrovskú odvahu. Odvahu byť samým sebou v každodennom živote. Dobre, ale veď si možno poviete, veď taký som. Alebo, je to tak ľahké!

Nuž priatelia…nemyslím si, že je to až taká brnkačka. Možno je pre Vás ľahké ohradiť sa v reštaurácii, keď prinesú zlé jedlo, alebo v pokoji odmietnete priateľov, keď od Vás chcú priveľa služieb. To sú ešte relatívne malé akcie, ktoré zvykneme pomerne dobre zvládať. Ale ako to zvládate, keď ste skutočne v blízkom intímnom vzťahu? Ako povedať partnerovi, že pravdepodobne máte traumu z detských čias, kedy na Vás v rodine nemali čas a Vy to tak cítite aj vo vzťahu. Ako povedať mame, že jej každodenné telefonáty sú cez čiaru a nezraniť ju… Ako povedať dieťatu prepáč, keď nám uletia nervy, pretože nás nespravodlivo zhodil šéf a my sme to presunuli na dieťa…Ako povedať kamarátke, že jej nový partner ju manipuluje a kontroluje všetok jej čas a ona s Vami už takmer nekomunikuje?

V týchto situáciach je tou najjednoduchšou cestou únik. Partnerovi vykričíme že na nás nemá čas, mame nezdvihneme telefón, nad dieťaťom myknem plecom, veď to robili aj mne a žijem. A kamarátka? Ach…radšej kašlem na to, zase budem tá najhoršia…

Problém popierania a únikov je väčšinou ten, že si nedovolíme povedať to, čo nás trápi, pretože už vopred máme v hlave historku, ako to dopadne. Dovolím si malý úsmevný príbeh, ktorý často rozprávam svojim klientom.

Líška potrebovala požičať lopatku a tak sa vybrala za krtkom, ktorý ju mal. Ako tak išla po ceste, začala rozmýšľať. „Hm..krtko mi ju možno nepožičia, po lese sa o ňom hovorí, že je skúpy… Aj tak zbytočne idem, a možno bude aj nepríjemný. A vlastne čo si o sebe myslí, že je jediný na svete? Lakomec je to veru! Fuj!“ Keď po chvíli prišla ku krtkovi a zaklopala mu na dvere, rozradostený krtko ju privítal: „Líštička, ahoj!“ a Líška mu na to s hnevom: „Vieš čo krtko ty lakomec, zadrhni sa aj s Tvojou lopatkou!“ a odišla preč.

Pravdepodobne tento detský vtip poznáte, ale je asi najliečivejším príbehom, ktorý si vždy pripomínam, keď mám čokoľvek riešiť a v mojej hlave sa začnú odvíjať stovky nekonečných temných scenárov. Tieto scenáre sú vynikajúce „rýchlohorľavé palivo“, ktoré štartuje naše emócie. A práve tento kolobeh scenárov spôsobuje to, že nemáme odvahu hovoriť o tom, čo nás naozaj trápi. Pretože o všetkom sa dá určitým spôsobom komunikovať. Môžete si s partnerom otvoriť pohár vína a spomínať ako ste ako deti potrebovali viac času s maminou a nebolo ho. Môžete sama mame zavolať a povedať: „Mami, super, že ma tak ľúbiš, kľudne mna telefonicky ľúb iba obdeň, lebo mám fúru práce!“ a zasmejte sa. Pritúľte si svojho pokarhaného zbojníka a povedzte mu rozprávku o mamke zajačici, ktorá nie celkom spravodliva vyprášila malému zajkovi kožuch. A kamarátke povedzte, že máte pocit, že Vaše priateľstvo potrebuje viac pohárikov vínka na balkóne vo dvojici, a že ste pripravená ich piť, len čo si na Vás nájde viac času. A potom to s citom na tom balkóne vyklopte.

Téma veľká, článok pridlhý. Tak sa už len s Vami rozlúčim s tým, že čím viac budete hovoriť o tom, čo cítite a čo Vás trápi, tým väčšiu šancu máte, že Vás Vaši najbližší budú lepšie poznať. A to, že vás budú lepšie poznať Vám umožní byť viac samým sebou. A to následne paradoxne Vás oveľa viac zblíží, ako Vaše uhýbanie. Alebo prídite rovno na koučing, prípadne sledujte FB stránku. Mám pre Vás kopu dobrých tipov.

Je to tažké. Ja viem, Bojujem s tým každý deň. Ale každá minúta prežitá autenticky je minútou plného žitia. A to predsa stojí za to!

Vložiť komentár