Náš duševný život a miera nášho psychického zdravia a vyrovnanosti sa formuje od nášho narodenia. Už malý človiečik dokáže v tele matky vycítiť, či sa jeho matka cíti dobre, či sa z rastúceho živote v sebe raduje, alebo či je pre ňu tehotenstvo len ďalšia komplikácia v jej živote. Tieto tri otázky určujú celý náš život, jeho nastavenie, smerovanie, ale hlavne vytvárajú náš pocit vlastnej hodnoty, ktorý je najdôležitejším majetkom našej duše. O týchto troch otázkach veľmi podrobne píše nemecký terapeut Rohr a vysvetľuje nimi to, že nielen dedičnosť nás formuje, ale aj to, do akých podmienok sa rodíme a ako pripravení boli naši rodičia mať dieťa a vychovávať ho.

Som vítaný?

Táto prvotná otázka sa vrýva do vedomia malého človiečika už v prenatálnom štádiu. Zrelá matka, ktorá sa na vytúžené dieťa teší, prežíva spokojne svoje tehotenstvo, má oporu svojej sociálnej siete a hlavne si nediktuje podmienky toho, aké má byť dieťa, ktoré sa jej narodí, je matkou, ktorá dieťa víta. K osobnosti matky je veľmi dôležité povedať, že vzťah s ňou formuje životný úspech dieťaťa počas celej jeho existencie. Matka je prvotná osoba, s ktorou si dieťa vytvára prvú a jedinečnú bezpečnú väzbu, nakoľko daľšia prvá väzba s matkou už nikdy v živote nenastane. Bezpečné pripútanie dieťaťa mu umožňuje mať vo svojej matke oporu, ale zároveň mu dáva možnosť rásť a objavovať svet s tým, že sa k svojej matke môže bezpečne vrátiť a nebude odvrhnuté.

Čo však v prípade, že matka zrelá nebola a okolnosti jej neumožňujú prežívať radosť, čo nastáva v takomto prípade? Pomôže nám empatia. Keď sme niekedy v živote zažili pocit, že sme doslova niekde neboli žiadúci, asi každý z nás si dokáže spomenúť na tento nepríjemný pocit. Je uložený hlboko v našom limbickom mozgu a signalizuje nám obrovské nebezpečenstvo – vylúčenie z tlupy, čo sa vtedy rovnalo smrti. Tisícky rokov nášho vývoja nedokáže potlačiť tento starý strach. A teraz si skúste predstaviť, že tento pocit máte ako Vaše životné presvedčenie. Takéto dieťa sa nikde necíti žiadané, spokojné či vítané… Vlastná matka mu nikdy nedala pocit, že na tento svet patrí a že je šťastná, že tu je. Ak sa spoliehame na to, že matka nedala na sebe nič vidieť a starala sa o dieťa, popierame potom fakt, že dieťa ako malý empat nedokáže nič iné, iba vnímať to, čo z matky sála. A ak síce matka slová lásky hovorí, ale nedokáže ich prežívať, malého človiečika tým nepresvedčí. Vyvoláva v ňom iba obrovský zmätok a neistotu, ktorá sa ťahá jeho životom a ktorú si sám sebe nedokáže vysvetliť. Veľkou kapitolou je v tomto prípade očakávanie potomka určitého pohlavia. Ak rodičia urputne túžia po dedičovi, či malej princeznej, narodenie opačného pohlavia môže priniesť sklamanie a neľúbosť. A hoci sa rodičia snažia, dieťa vycíti, že nie je vítane, pretože nie je také, aké by malo pre rodičov byť. Ešte smutnejšie sú vylievané frustrácie na  nevinnom dieťati v zmysle, ty nič nedokážes, si neschopný, všetko robíš naopak, si len na obtiaž. Týmito vetami doslova „zabíjame“ krehkú detskú dušu a dláždime mu cestu k nízkej sebahodnote na celý život.

A aké sú následky toho, že sa necítime vítaní? Veľa krát to vidíme na zakríknutých, tichých deťoch, ktoré si nevedia nájsť kamarátov v kolektíve. Cítia sa všade navyše, boja sa žiadať o svoje potreby. Nie sú schopné dôverovať vo vzťahoch, nech už robíme pre nich čokoľvek. Niekde vo vnútri stále veria, že sú nežiadaní, a svojim správaním nevedome robia všetko preto, aby tieto situácie k sebe priťahovali a tak si potvrdzovali svoj vnútorný program – som nežiadúci. Ďalším prejavom tohto programu je agresivita. Či už obrátená voči okoliu, alebo do seba. Napríklad drastické ohrýzanie nechtov do krvi je veľmi dôležitým signálom nespracovanej vnútornej agresivity. Podľa stupňa poškodenia vlastnej sebaúcty sa môže nenávisť a bezmocnosť voči sebe obrátiť až do sebapoškodzujúceho sa správania, až k pokusom o poškodenie vlastného života. Často krát pri týchto deťoch býva vyššie riziko vzniku hraničnej poruchy osobnosti. Pre učiteľov, ale aj pre rodičov je výchova takýchto detí nesmierne náročná, pretože si nevedia vysvetliť dôvody vysokej miery agresivity a smútku s ktorým už tak malý človiečik bojuje.

Čo môžme urobiť pre seba, ak sme v sebe tento program našli, a máme pocit, že určuje náš život? V prvom rade si treba uvedomiť, že pracovať sám so sebauvedomením je v štádiu, keď s týmto pocitom žijete tridsať či pädesiat rokov takmer nemožné. Ste príliš dlho v tomto programe, aby ste ho dokázali len tak odstrihnúť. Je to dlhodobá a náročná práca, ktorú by ste mali vykonávať v spolupráci s dobrým a citlivým terapeutom, ktorý Vám pomôže postupne uvoľnovať staré emočné vzorce.

Čo však môžete urobiť už dnes napríklad pre svoje deti, je uvedomiť si, ako veľmi ich ovplyvňujete tým, čo im hovoríte. Dieťa, ktoré vidí a hlavne cíti lásku a radosť v očiach svojich rodičov, je dieťa, ktoré je pripravené prežiť plnohodnotný a šťastný život. Uvedomte si, aká obrovská sila sa ukrýva vo Vašej rodičovskej láske a isto ňou nešetrite.

O zvyšných dvoch otázkach, ktoré sú rovnako dôležité v našom živote Vám porozprávam v mojom budúcom blogu. Zo srdca Vám všetkým želám, aby Vás svet vítal s tou najväčšou láskou a radosťou akú si len viete predstaviť.

Vložiť komentár