V minulom článku som sa venovala prvej otázke ktorá formuje náš život. Kládli sme si otázku, či sme boli na tomto svete vítaní a milovaní. Ak sme mali to šťastie, že sa naši rodičia na náš príchod na svet tešili, dali tak nášmu životu dobrý základ. Nebolo to však všetko. Ako druhá dôležitá životná záležitosť prichádza otázka : „Som dostatočný?“
Čo to znamená byť dostatočný? Na túto otázku logický rozum rýchlo odpovie, že samozrejme, prečo by sme nemali byť. A hlavne v súčasnosti, keď je toľko pretlaku sebavzdelávania, sebaláskavých mantier a predstieraného sebavedomia. Pocit dostatočnosti, teda istoty, že som v poriadku taký, aký som, sa rovnako formuje v našom detskom svete. Ako dieťa vnímame nielen to, či sa naši rodičia – v našich očiach priam božstvá, tešia na náš príchod, ale hlavne citlivo vnímame, ako reagujú na naše úspechy a zlyhania. Pre malé stvorenie je rodič tým najdôležitejším a smerodatným vzorom, ktorý určuje, či to, čo robíme je hodné pochvaly a lásky, alebo zavrhnutia. Každý z nás si pamätá zo svojho detstva nejakú možno neuváženú, do vzduchu hodenú poznámku, kedy sa nám rodič vysmeje za nejakú hlúposť, alebo keď znechutene odvráti hlavu a ani nevenuje našej aktivite záujem, nakoľko sme ho sklamali. Ak sa takéto reakcie na život dieťaťa opakujú častejšie, v jeho duši sa upevňuje program nedostatočnosti. Ak sa nemôžeme oprieť o istotu a lásku našich rodičov, ľahko naše neisté vnútro nahlodajú ďalšie nemilosrdné poznámky našich učiteľov. Do dnešného dňa mi ostala v hlave veta mojej telocvikárky, keď sa mi nepodarilo preskočiť kozu. S opovrhnutím sa na mňa pozrela a povedala: „Z teba nikdy nič aj tak nebude.“ Po takýchto ľadových sprchách sa môže psychika dieťaťa uberať rôznymi smermi. Buď sa utiahne do seba a prestane si veriť a následne začne vnútorný monológ, kde sa samo seba vydáva deštruktívnym predstavám o neúspechu. V tomto prípade sa často stáva obeťou sebanaplňujúceho sa proroctva a skutočne si tento neúspech akoby „pritiahne“. Alebo to v ňom prebudí rivalitu, kedy sa dieťa vnútorne rozhnevá a povie si, no veď počkaj, ja ti ukážem. A vytvorí si vlastnú cestu, kde sa za každú cenu bude snažiť dokázať, že je najlepšie a bude na seba extrémne tlačiť, aby dosiahlo perfektný výkon. Už tu môžme tušiť v zárodku základy perfekcionizmu, ktorý je síce našou spoločnosťou adorovaný, ale v realite nám ničí život a nedopraje pocit šťastia. Toto dieťa – častokrát potom už dospelý človek dokáže vybičovať svoje ja k obrovskému výkonu, ale nedokáže si ho užiť. Môže získať tituly, pozície, mať ukážkový vzťah, dokonalý imidž…, ale čokoľvek čo dosiahne, ho bude tešiť minimálnu dobu, prípadne to bude stále posudzované mierou o čo to mohlo byť lepšie. Zvonku týchto ľudí obdivujeme, čo všetko dokážu, ale netušíme ako veľmi trpia a ako nedokážu prežiť pocit obyčajného ľudského šťastia a potešenia. Život sa mení na šialený beh za výkonom.
Pretože tieto deti boli málo chválené, ak vôbec, stávajú sa obeťou manipulácie. Sú závislé na názoroch a pochvale z vonkajšieho sveta a to ich robí veľmi zraniteľné. Často krát sa stávajú obeťou vykorisťovania a sú často nešťastní a nespokojní. Toto sú len základné črty toho, čo s nami robí program – som nedostatočný. Vnútorných a hlavne nespoznaných problémov je v takomto človeku oveľa viac, to by však vyšlo minimálne na knižku a dnes sa musím zmestiť do článku.
Ako von z tohto začarovaného kruhu? V prvom rade si musíme uvedomiť, či takýto program v sebe nosíme. Ako si spomíname na detstvo, či sme boli viac karhaní ako chválení. Čo nás napadne v súvislosti s pochvalami, ako veľmi sú pre nás dôležité a či si potrebujeme svoje nápady a myšlienky overovať u svojho okolia, alebo si pokojne vypočujeme názor, ale stále dávame prednosť svojmu úsudku. Rovnako je dôležité sledovať naše správanie voči ostatným. Či sa nesnažíme niečo dokazovať, prípadne príliš vyhovieť druhým a či sa nám nestáva, že sa cítime využití a zneužití. Všetky tieto otázky vyžadujú hlboké zamyslenie nad sebou samým. Pretože náš vnútorný motor, ktorý nás ženie k perfekcionizmu, workoholizmu, či iným závislostiam, prípadne náš pocit prázdnoty, ktorý nás doslova zožiera…má svoje vlastné motivácie ukryté hlboko v našom podvedomí a nie vždy je ľahké prísť na koreň, čo nám to vlastne nedožičí chvíľu pokoja a pohody so sebou samým.
Možno si poviete, že to vlastne s vami nie je až tak zlé, presvedčíte sa, že ste len pracovití, možno sem tam sa potrebujte poradiť, ale inak je to v poriadku, takí skrátka ste. Verím vám…tiež som to tak cítila, kým som neprešla tvrdým vhľadom do vlastného vnútra a nezistila, že takmer štyridsať rokov som žila život všetkých ostatných len nie ten svoj. A to bola vzácna skúsenosť.
Prajem vám, aby ste sa cítili dostatoční každý deň svojho vzácneho života.
Aha…a k tej telocvikárke…dnes už chápem, že nemala asi veľmi naplnený život, svedčili tomu viaceré okolnosti, ktorým rozumiem až dnes. Ale vďaka nej som začala športovať a stala som sa dokonca reprezentantkou republiky a dodnes mám nejaké tie medaile zapadnuté prachom na poličke a vďaka športu som veľa precestovala a naučila sa disciplíne. Nuž…ako sa vraví, všetko zlé je na niečo dobré 🙂