Po prvých dvoch životných otázkach, ktoré som rozoberala v predchádzajúcich blogoch, sa budem dnes venovať poslednej z nich, ktorá znie: „Nasýtil som sa?“

Čo to znamená, keď hovorím o nasýtení? Ako som už veľa krát vo svojich blogoch popisovala, vzorce pomocou ktorých fungujeme a existujeme, sa tvoria v našom detstve na základe toho, ako sme vnímali postoj rodičov k nám. Či sa tešili nášmu príchodu na tento svet, či nás brali takých akí sme, a či nás dostatočne nasýtili láskou, po ktorej sme túžili ako deti a neprestaneme túžiť po celý svoj život. Dieťa vo svojom svete hodnotí veci čiernobielo, pocitovo – som ok, nie som ok. Často krát sa ako dospelák nedokážeme vcítiť do ich malého a pre nás komplikovaného vnímania skutočnosti. Akékoľvek detské vyhásenia tavíme cez náš dospelý rozum a často krát mávneme rukou…veď z toho vyrastie… Čo to znamená nasýtiť sa? Už Harry Harlow vo svojom drastickom experimente s opičkami dokázal, že malé opičky uprednostňovali teplú náruč opice, ktorá nemala mlieko, pred studenou maketou, ktorá zase poskytovala iba mlieko, ale nie dotyk. Tu sa začala tvoriť teória bezpečnej väzby, ktorá určuje to, s akou istotou budeme vnímať tento svet. Deti, ktoré sú vítané, aj akceptované ako dostatočné, môžu byť pritom ale aj nenasýtené láskou. Hoci rodič tvrdí, že dieťa miluje, môže následkom svojich traum odopierať dieťaťu maznanie, pohladenie, či akýkoľvek príjemný telesný kontakt, ktorý môže mať iba mláďa so svojim rodičom. Už na malých deťoch môžme pozorovať, ako závistlivo si všímajú atmosféru lásky v iných rodinách a ako porovnávajú svoj dostatok či nedostatok. Veľkou skúškou pre každú rodinu je narodenie druhého dieťaťa, kedy sa pozornosť venovaná jedinému a prvému rozdrobuje a učí ho prvým frustráciam v živote. Pokiaľ dieťa touto fázou prejde ako nenasýtené, nič v živote ho už nepresvedčí, že bude mať dostatok a že nebolo o nič okradnuté. V jeho mysli sa inštaluje program – mám nedostatok a tento program ho drasticky sprevádza životom. Prejavuje sa to hlavne v pocite neustálej nespokojnosti. Keď sa neustále porovnávame s okolím, so svetom a neustále po niečom túžime.

Čo je však na tom najhoršie je to, že keď aj dosiahneme to, po čom túžime, naša nespokojnosť nezmizne a iba sa potvrdzuje, že s jedlom rastie chuť. Takže hoci si uspokojime všetko, po čom sme túžili, spokojnosť nepríde, chtivosť rastie, stále nám nie je dosť, stále sa hneváme a neustále sme nešťastní. Akoby zázračným spôsobom priťahujeme situácie, kde vidíme, ako sme prišli skrátka. V obchode iný dostane prednosť, v reštaurácií majú ostatní väčšiu porciu, v hoteli priatelia dostali väčšiu izbu. Je to samozrejme nezmysel, aby to tak bolo vždy, ale pozornosť nenasýteného človeka nedokáže vnímať to, čoho má dostatok a to v čom sa mu darí, ale stále upriamuje pozornosť na to, čoho je málo.

Túto našu nenásytnosť a chtivosť vo veľkom podporuje vývoj ekonomickej spoločnosti spotreby. Ponúka nám stále viac obrázkov toho, čo potrebujeme na to, aby sme mohli byť šťastní a nasýtení. Tento pocit je však pocitom, ktorý ide po povrchu, pretože všetko nové sa nám rýchlo opozerá a vnútorná nespokojnosť spustí svoj alarm zase a opätovne nás vrhá do zlej nálady a porovnávania.

Ako von z tohto šialeného programu? Vždy hovorím, že miera toho, ako nás čo v živote ničí, je odlišná od človeka k človeku. Niekomu stačí, aby sa pozrel okolo seba a uvedomil si, ako sa vlastne má dobre. Niekto potrebuje vidieť naozaj tragické udalosti cudzieho života a niekto zase potrebuje prežiť vlastnú osobnú stratu, aby začal prehodnocovať, čo sa v ňom skutočne deje a čo ho naozaj núti k tomu, aby sa stále hneval a naháňal. Niekto potrebuje hodiny terapie, niekto zase partnera, ktorý mu ukáže inú stránku sveta a niekto naozaj musí prísť o všetko, aby si uvedomil, na čom mu v živote skutočne záleží.

Vždy vravím, že náš mozog a racionálne vnímanie je učenlivé po celý svoj život a v ktorejkoľvek fáze Vášho života sa môžte zastaviť, popremýšľať a začať robiť v živote zmeny. Z vlastnej skúsenosti viem, že je ideálne, ak Vás podporí niekto, kto tým prešiel a má porozumenie pre našu ľudskú slabosť.

Zakončím to príbehom, ktorý som niekde čítala. V jednej dedine bola stará žena, ktorá vždy ráno keď sa obliekla, tak si dala do vrecka hrsť suchých fazúľ. Za každú príjemnú či krásnu maličkosť počas dňa si premiestnila jednu fazuľku do druhého vrecka. Jej krédom bolo, že ak sa v opačnom vrecku večer našla hoci jediná fazuľka, tento deň nebol stratený.

Želám Vám, aby ste si v tých Vašich vreckách našli tieto krásne pomyslené fazuľky každý jeden deň.

Vložiť komentár