Táto otázka mi rezonovala v mojom živote neskutočne veľa krát. Keď som sa niekde omylom preriekla, keď som nechtiac prezradila tajomstvo, alebo keď som doslova „dovrzala“ nejaký pracovný projekt. Neviem ako to mávate Vy, ale v mojej hlave to bolo niečo príšerné. Neodbytné, neustále sa vracajúce myšlienky na zlyhanie, na chybu, na previnenie….nekonečné premietanie v hlave čo všetko som mohla urobiť inak a samozrejme hľadanie vinníka, akéhokoľvek ,aby sa tej mojej duši a hlave aspoň trochu uľavilo. Keďže sme každý stredobodom svojho vesmíru, bola som presvedčená, že rovnako ako ja fungujú všetci a preto bolo pre mňa priam nepochopiteľným zjavom, keď raz jeden môj nadriadený po strate klienta len mávol rukou a povedal: „Nevadí, bola to pre nás výborná škola, poučíme sa a ideme ďalej! „ A spokojne odkráčal venovať sa inej práci. To, čo bola pre mňa desivá ukážka môjho, či nášho zlyhania, bola pre neho iba udalosť, z ktorej si zobral ponaučenie. Snažila som sa zo všetkých síl okopírovať tento pre mňa bohémsky prístup k problémom, ale akokoľvek som chcela, vždy som sa po každom zlyhaní ocitla znova v tom istom beznádejnom kole sebaľútosti a zúfania. Nebola som schopná aktivovať vo mne akési vnútorné sily, ktoré by môjmu mozgu vysvetlili, že chyba nie je životná tragédia, ale skúsenosť. Je mi jasné, že čitatelia sa teraz rozdelia na skupinu, ktorá si klepe po čele a pýta sa ako môžem pitvať takéto hlúposti, ale som si sto percentne istá, že je tu aj veľká druhá skupina, ktorá sa takto sebatyranizuje tiež. Dnes sa teda prihováram k tej druhej, teda k mojim súkmeňovcom.

Ako som si teda poradila s týmto neblahým vzorcom správania?

Bola som presvedčená, že na to musí byť nejaká finta…nejaká technika, ktorú si nacvičím ako obracanie palaciniek vo vzduchu a že proste zamakám a natrénujem to a potom budem spokojne rozdávať raady ako na to. Ale nebolo to také jednoduché a pravdupovediac, nie som si úplne istá, čo všetko zohralo rolu v zmene môjho prístupu. Jednou z najdôležitejších vecí, ktoré som si osvojila bol určitý fatalistický pohľad v zmysle, asi sa to tak malo stať. Je mi jasné, že toto znie dosť porazenecky, ale realita je taká, že skrátka to racio v nás, je len časť nášho myslenia a sú veci, ktoré skrátka pôjdu neracionálne a po svojom. Pri tomto postoji sa mi darilo čoraz viac skracovať trvanie agresívnych pocitov voči sebe a jednoducho som si povedala, že možno to prinesie niečo dobré. Zaujímavou súvislosťou bolo, že keď som si takto nastavila svoje myslenie, tak sa mi často podarilo aj tie dobré súvislosti uvidieť. Mozog priniesol to, na čo som sa zamerala. Druhou veľkou pomocou bolo, že som si sadla v pokoji a rozobrala som si scenár: „OK, niečo som pokazila, čo najhoršie sa mi môže stať?„ Uverte, že na začiatku sa moje chyby takmer končili pohrebom, ako neskutočne som išla do extrémov v mojej preanalyzovanej hlave. Ale postupom času sa zlepšovalo aj to. Ako ďalší krok som zapojila analýzu toho, čo konkrétne som sa naučila v tomto prípade a vyhodnotila som si, ako tomu v budúcnosti môžem čeliť. A voilá! Postupom času sa stres a úzkosť z toho, že zase urobím nejakú chybu začala zmenšovať. Je pravda, že okrem týchto základných krokov som urobila množstvo iných mikrozmien, napríklad vyváženie pracovných aktivít, eliminácia toxických ľudí a podobne. Ale tieto vyššie uvedené kroky boli čosi ako prvé barličky, ktoré mi aspoň ako-tak na začiatku pomáhali, aby som vôbec niečo začala meniť. Alebo, ak Vám to nejde vôbec, prídite na koučing a spolu pohľadáme, aké techniky budú vyhovovať Vám, veď každý z nás má iné pocity a iné prežívanie.

Ale na začiatok,skúste tieto malé kroky aj Vy, veď nenadarmo sa hovorí, že veľké veci sú len súborom maličkostí. Želám Vám veľa síl, ale hlavne milosrdenstva k sebe a k tým svojim chybičkám….ľúbte ich, veď sú Vaše : – )

 

Ilustračný obrázok, zdroj: Pixabay.com

 

 

Vložiť komentár