Dospelosť je u nás definovaná vekovou hranicou osemnástych narodenín. V tento deň sme sa  stali právne a zákonne dospelými a od tohto dňa nesieme zodpovednosť dospelého človeka na vlastných pleciach. Ale asi každý jeden z nás, si pamätá búrlivé obdobie zhruba do dvadsaťpäť – dvadsaťosem rokov, kedy sme sami vedeli, že síce sme oficiálne dospelí, ale veľa krát sme sa cítili, že to ešte stále nejako nie je ono… respektíve sme ani presne nevedeli, čo to ono je.

Charakteristika dospelosti nemá s vekom až tak veľa spoločného, čo sa nám často ukazuje v spoločnosti, kedy sa stane veľa krát aj to, že vplyvom určitých okolností, sa jedincovi nemusí podariť dospieť ani do obdobia, keď už vstupuje do piatej dekády života. Že s takýmito osobnosťami nie je celkom jednoduché vychádzať v každodennom živote, mi dá za pravdu asi každý, kto s takouto osobnosťou musel dlhodobo jednať, alebo s ňou spolupracovať.  Asi sme sa viacerí v živote ocitli v situácii, keď sme nad niekým mávli rukou, že sa chová ako rozmaznané decko ,alebo sme ho rovno označili za „zaseknutého“ v puberte.

Čo teda odlišuje dospelého a zrelého jedinca od nezrelého?

Mohli by sme hovoriť o bežnom prístupe k povinnostiam, práci, zodpovednému prístupu k svojmu okoliu a podobne. To všetko je súčasťou zrelosti, ale môže to byť aj niečo, čo síce máme naučené, ale ešte stále nás to nerobí dospelou osobnosťou. Mieru našej zrelosti vieme najskôr vypozorovať na reakciách a správaní v spoločnej komunikácii. Nezrelosť sa často spája s detskou bojovnosťou a sklonom k ospravedlňovaniu svojich názorov a činov, prípadnému vyhováraniu. Nezrelá osobnosť sa ukrýva v pocite, že to čo robí, je niečo čo si musí za každú cenu obhajovať. Ešte skôr, ako mu dopoviete svoj pohľad, ako mu dáte akúkoľvek radu, zasype Vás spŕškou vysvetlení a dôvodov, prečo to musí/chce/potrebuje. Veľa krát máte pocit, že Váš názor vôbec nepočúva. Podstatné je len si za každú cenu vybojovať obhajobu. Akokoľvek iracionálnu, či racionálnu, ale zdôvodnenú. Staré matere vraveli takémuto dohováraniu, že je to ako hádzať hrach o stenu. A skutočne… nezrelá osobnosť cíti každú jednu reakciu na seba ako útok, preto je v neustálej obrane. Je veľmi ťažké pre hocikoho z nás, žiť život, kedy sme nútení akékoľvek svoje rozhodnutie neustále obhajovať.

Ak sa dostaneme do štádia, že si uvedomujeme, že niečo robíme len preto, že chceme a nemáme potrebu to nikomu vysvetľovať, ocitáme sa na našej ceste k zrelosti. Oslobodiť sa od hlasu vnútorného kritika, či rodičovských nánosov nie je vždy jednoduché. Vyžaduje to veľkú sebadisciplínu voči sebe samému. V každej takejto situácií sa nachádza malý krôčik k riešeniu. Veľkým úspechom už je, ak si vôbec uvedomíme, že takto reagujeme. Že možno nám druhý nechce ublížiť, len nám reflektuje svoj pohľad. Že celý svet nie je proti nám, iba my sa pozeráme len z jedného uhla – z toho našeho. Ďalším krôčikom bude, keď sa pristihneme priamo v situácii, keď budeme mať chuť opäť spustiť vlastnú obhajobu, ale zastavíme sa. A nabudúce to bude zase o chlp lepšie. Vďaka tejto práci na sebe samom sa stávame zrelším a vyrovnanejším človekom, ktorý ma väčšiu kontrolu nad vlastným životom. Ale čo považujem za najdôležitejšie je to, že sa nám akoby prehĺbi naša „milosrdnosť“ voči tomuto správaniu u druhých. Oveľa viac si začneme tieto nepatrične agresívne obrany uvedomovať u druhých a oveľa viac sa stávame chápavejší, pretože vieme, ako sme sa s tým borili a boríme sa sami u seba. To, že sme si to uvedomili, a že na tom pracujeme, je len začiatok. Ešte veľa krát spadneme do toho istého správania a veľa krát sa budeme hnevať sami na seba, prečo reagujeme tak, ako reagujeme. Práca na osobnom raste je tou najindividuálnejšou cestou na tomto svete. U každého z nás je odlišná a každý jeden kráča iným tempom a k inému výsledku. Buďme preto naozaj „milosrdní“…a nielen k tým druhým, ale hlavne k sebe.

Obrázok zdroj: pixabay.com

 

Vložiť komentár