Koľko krát som počula túto vetu z úst mojich klientov či priateľov…koľko krát som pri ľudoch vycítila potlačenú zlosť na tých najbližších, čo nám darovali život….a rovnako nespočetne krát som zažila absolutistickú idealizáciu, keď boli rodičia dokonalí a na piedestale.  Prípadne bol jeden adorovaný a druhý nenávidený…čierna a biela…zlé a dobré….Sme naučení polarizovať sa za každých okolností. Buď je niečo také, alebo onaké…ach aké ťažké je pozrieť sa na staré presvedčenia a nájsť v nich novú optiku.

Bert Hellinger vo svojich dielach tvrdil, že: „Úspech má tvár matky“. Pri pozorovaní praxe sa mi táto skutočnosť začala potvrdzovať. Skutočne, vzťah s matkou je vo Vašom živote smerodatný. Ak bola Vaša mama láskavá a podporujúca, budete rovnako svet vnímať aj Vy. Čo však v prípade, ak Vaša mama zlyhala na celej čiare a nielen že Vám nedokázala byť milujúcou matkou, ale Vám ešte aj ubližovala? Alebo sa na Vás v podobnej forme podpísala výchova otca a jeho nemilosrdná kritika či nebodaj niečo horšie..

Keď sa narodíme, nemáme veľa možností ako si zachovať vlastné prežitie. Príroda nás vybavila nežným vzhľadom bábätka, ktorý chytí za srdce každého, aspoň trošku empatického človeka a prirodzene má potrebu drobný zázrak ochraňovať. Okrem ľúbezného vzhľadu sme dostali aj poriadne silné pľúca a hlas, s ktorými si naozaj dokážeme vymôcť naše životné potreby. Teplo, lásku, jedlo, bezpečie… Ale aj duša dieťaťa má svoje kapacity. Ak sú jeho potreby dlhodobo nenaplnené…stráca jeho duša silu, hlas zamĺkne a malé srdiečko si uloží traumatický pocit toho, že jeho potreby nebudú naplnené a jeho láska nebude opätovaná. Otázka znie, prečo sa takéto veci dejú aj v rodinách, kde nie je problém s hmotnou núdzou, kde sa žije slušne a spokojne a napriek tomu tam vyrastú nešťastné a traumatizované deti. Tak ako som spomínala, ako deti túžime hlavne po prijatí. Aby nás naši rodičia milovali a chceli nás také aké sme sa narodili…také aké sme. Prečo sa teda takáto jediná „jednoduchá“ vec na svete tak často pokazí?

Naše vedomie má iba obmedzenú kapacitu, aby sme vôbec boli schopní fungovať a existovať. Ale naše podvedomie je schopné čerpať obrovské množstvo podnetov, ktoré ukladá a transformuje niekde hlboko v nás. Extrémne zjednodušene by sa dalo povedať, že informácie z podvedomia sú ukryté v bezpečí tak, aby náš systém chránili a nepreťažovali. V kritických situáciach, snoch či nevedomej činnosti sa nám dejú veci, ktoré nás často krát prekvapia a ktorým nerozumieme. Pýtame sa sami seba, prečo sme sa tak čudne zachovali a čo nás to napadlo.

Vtedy hovorievam, že kormidlo prevzalo nevedomie a ide na autopilota. V zmysle, že robí všetko čo považuje za záchranu a  uteká, alebo útočí voči všetkému čo ho domnele ohrozuje.  Otázka znie, čo sme si do podvedomia uložili, ako sme si to uložili a prečo to musí byť hlboko v podvedomí – potlačené a odmietané.

Vrátila by som sa k nášmu detskému životu. Jediný životný scenár toho, ako to funguje v rodine a medzi rodičmi, sme zvyčajne mali možnosť sledovať iba u nás doma. Preto je to pre nás jediná forma spolužitia, ktorá sa nám rokmi vryla pevne do duše a formovala naše podvedomie do vzorcov v ktorých sa pohybujeme. Ak to boli formy spolužitia, ktoré nám boli nepríjemné ( či už alkoholické excesy, okaté nevery, workoholizmus…) tak sme ich v rámci zachovania nášho bytia zatlačili hlboko do nevedomia, aby sme v našej časti prežitia mohli ďalej existovať. Duša človeka však neznesie, aby bola akýmkoľvek spôsobom potlačovaná a tak si svoju cestu späť hľadá najprv jemnejším a neskôr oveľa tvrdším spôsobom. Verím, že sa Vám už v živote stalo, že ste si povedali, že nikdy sa nebudete správať ako rodičia a onedlho na to Vám toto správanie niekto suverénne vytkol. Tak to je so všetkým…to čo odsudzujeme, to čo v nás vyvoláva hnev, dráždi nás, je pre nás niečo, čo sme buď potlačili, alebo cítime, že je to časť z nás, ale tvrdo proti nej vystupujeme. A rovnako sa nám to stáva aj v rodinnom procese. Chyby, za ktoré sme súdili našich rodičov, sú chyby, ktoré budeme odsúdení robiť aj my.

Ako teda z tohto kola hnevu a odsudzovania von?

Začnite u seba. Ak sa hneváte na mamu či otca, že Vás nemilujú a nevidia tak, ako by ste si želali, tak s tým jednoducho musíte prestať. Vaši rodičia túžili byť milovaní a akceptovaní rovnako ako Vy a pravdepodobne preto, že to nikdy nedostali, vytvorili sa v ich životoch traumy, ktoré si nesú celý svoj život a prenášajú si ich na Vás. Je to akoby sa pozerali na Váš život cez sklíčko. Ale sklíčko, ktoré je rozbité, popukané a ušpinené traumami, ktoré si Vaši rodičia prežili. Chcieť od nich, aby niečo zmenili, je absolútne nereálne. Je potrebné si uvedomiť, že chcieť od nich zmenu, je pohľad dieťaťa, ktoré niečo žiada a nemá šancu uspieť. Dospelý človek si skutočnosť svojich vzťahov s rodičmi uvedomuje, odsmúti, odžiali, ale potom sa rozhodne žiť svoj život tak, aby stále nemusel hľadať vinu vo vonkajších okolnostiach. Pretože to sa nám často deje. Hľadáme vinníka našich neúspechov a ukazujeme prstom. Ale to, že na niekoho ukážeme, alebo si niekde frustráciu vylejeme, nám život nezlepší. Dočasne nám to prinesie krátke uvoľnenie, ale hnev a nespokojnosť sa objavia znova. A asi najhoršie je, keď sa ocitneme po rokoch v situácii, keď nám naše milované dieťa vytkne to, čo sme celý život vytýkali svojim rodičom my.

Nabudúce, keď budete viesť rozhovor s mamou, alebo otcom…a budete mať chuť opäť niečo nevľúdne povedať, alebo sa vo Vás začne zbierať hnev, zastavte sa. Skúste položiť svojim rodičom niekoľko otázok o ich detstve. Aké to bolo…či sa cítili milovaní…či mali rodičov, ktorí boli milujúci a pozorní…či mali dostatok…či ich rodičia chránili…pýtajte sa najmä na súvislosti vo veciach, ktoré im máte chuť vyčítať a ktoré sú pre Vás najbolestivejšie a možno sa dozviete veci, ktoré Vám vyrazia dych.

Uzmierte sa s rodičmi, kým sú nažive…kým máte možnosť pochopiť aj ich straty a žiale, pretože raz keď tu nebudú, možno Vám to bude veľmi ľúto…Už na takýto rozhovor nebude príležitosť.

Želám Vám veľa sily. Ak chcete pracovať na svojom živote a zlepšovať ho, budete ju potrebovať.

S láskou Váš Dobrý kouč.

Obrázok zdroj: pixabay.com