Nedávno som dostala otázku, či sa nebojím, že na starobu zostanem sama. Už zo spôsobu, akým bola na mňa táto otázka smerovaná, som pochopila, že druhá strana má obavy sa na takúto vec opýtať. A pritom mi to prišlo úplne normálne.  Hovoriť o veciach, ktoré v nás vyvolávajú obavy, či strach je jediný spôsob, ako sa naučiť im čeliť. Rozhodla som sa teda na tému samoty pozrieť trochu hlbšie.

Máme v sebe zakorenené, že potrebujeme patriť do skupiny, inak nám hrozí sociálne vylúčenie, čo sa v dávnejšej minulosti rovnalo rozsudku smrti. Bez tlupy, či ochrannej skupiny, bolo zhola nemožné prežiť. Napriek tomu, že v súčasnosti nie je naše prežitie až tak závisle na druhom,  prahistoricky strach hlboko v našich bunkových štruktúrach zostal a samota sa tak stále považuje za takmer zúfalý stav. Ale je to skutočne až tak zúfalé? Alebo nie?

Staré mamy hovorievali, nekuvikaj, lebo pritiahneš niečo zlé a tak sa učili smerovať svoju myseľ na pozitívne stránky života. Kuvikanie je to naše priťahovanie negatívnych vecí, neustále motanie sa v negatívnych scenároch a nezmyselných racionalizáciach. Už som vo svojich článkoch spomínala, že mozog funguje ako pomyslený psík, čo nám nosí k nohám to, na čo si spomenieme. Takže keď zakuvikáme, že určite ochorieme, tak nám „prinesie chorobu“. Keď neustále kuvikáme, že určite to nestihneme, tak nám „prinesie zdržanie“, alebo si zahorekujeme, že určite sme pribrali a bác…Prinesie pár kíl navyše. Píšem samozrejme metaforicky… mozog nič nenosí, len sústreďuje svoju pozornosť tam, kde zameriame tok svojich myšlienok. Tak ak teda stále kuvikáme o tej chorobe, začne si naše vedomie viac všímať ohrozenia, príznaky, až si akoby naozaj chorobu privolá. Nech sa čestne prihlási ten, čo si po prelistovaní knihy Zdravoveda nenašiel aspon zo dve – tri polosmrteľné diagnózy (:

A takto podobne to máme aj s nastavením samoty. Čím viac sa vo svojej hlave zaoberáme tým, aké hrozné je byť sám a ako nás raz nájdu bez života ležiaceho na dlážke, kde nás budú ohrýzať hladné mačky, naše jediné spoločníčky, tým viac sa v tejto situácii reálne vidíme.

Tento krutý obraz nám neraz vštepujú hlavne tí najbližší, v dobrej viere, že keď nás takto poriadne vydesia, tak nás viac motivujú a my si oveľa rýchlejšie nájdeme partnera. Niekedy to tak je….nájdeme si niekoho, aby sme neboli sami. Aký je to však vzťah, ktorý sme položili na základoch strachu a nie lásky, to asi nemusím popisovať. Ale čo ak je to tak, že  práve samota nám môže priniesť nevídané bohatstvo duše?

Spomínam si, ako sa na rehabilitácii pri mne rozprávali dve dámy. Jedna druhej hovorí…“Si predstav, ona chodí sama do divadla…a aj na kávu. Sedí tam ako psychopat.“ A druhá jej na to: „To je aké choré…to by som nikdy sama nedala.“ V tej chvíli som si uvedomila, že vlastne v tomto prípade som psychopat podľa nich aj ja….pretože hoci milujem spoločnosť, naučila som sa byť vyberavejšia… V zmysle, že ak nemám čas tráviť v dobrej spoločnosti, radšej ten čas strávim sama so sebou. Ono to funguje tak, že ak nám nie je dobre samému  so sebou, tak je niekde chyba v programe. Pretože  práve sama sebe by som mala byť tou najlepšou priateľkou a samu seba by som mala mať v živote na prvom mieste. Keď však naša duša trpí, je jednoduchšie zamestnať svoj mozog akýmkoľvek programom a ideálne nejakou spoločnosťou, ktorá nám neumožní vŕtať sa v sebe. A tak zabíjame drahocenný čas na nezmyselných kávach, na preplnených diskotékach, alebo v zafajčených baroch a potom sme nespokojní, že to bola nuda. A už zase hľadáme iné rozptýlenie. Len nech má mozog čo robiť…aj keď je to úplna strata času.

Čas, ktorý trávime samé so sebou je jedným z najvzácnejších nástrojov, pomocou ktorého máme možnosť nahliadnuť do našej duše. Keď sa nám podarí upokojiť skáčuce myšlienky, a necháme ich voľne plynúť, dávame možnosť nášmu mozgu, aby upratoval. Aby sa zbavoval zbytočnej záťaže. Aby opätovne začal počúvať tichý hlas vlastnej duše a zistil tak, čo naozaj potrebuje. Táto práca so sebou samým nie je jednoduchá. Ale je nesmierne liečivá a pomáha nám lepšie spoznať naše vnútro a naše emočné pochody.

Tak čo…súhlasíte, že trochu samoty môže byť  pre nás aj niečim liečivým? Ja tomu teda určite verím!

S láskou Váš Dobrý kouč

Obrázok zdroj: pixabay.com

 

2 Comments

  • Jana
    Posted 27. júla 2019 13:27 0Likes

    teda, s duše napísané, ďakujem

    • Bronislava Švrčková
      Posted 31. júla 2019 15:17 0Likes

      Zo srdca ďakujem za spätnú väzbu ❤️

Comments are closed.