Pred krátkym časom som dočítala knihu amerického spisovateľa Brada Blantona s názvom radikálna úprimnosť. Nečakala som žiadne zázraky, ale predsa len ma kniha absolútne pohltila a neskutočne som si ju užila.

Zamysleli ste sa niekedy nad tým, ako veľmi dokážete byť úprimný voči svojmu okoliu a svojim najbližším? Uvedomila som si, že napriek tomu, že je pre mňa pravdovravnosť veľmi vysokou morálnou hodnotou a všeobecne sa klamstvám naozaj vyhýbam, zistila som, že v mojom živote sú dve oblasti, kde zvyknem zaklamať a následne si svoje klamstvá dodatočne ospravedlňovať. Prvou oblasťou sú pre mňa takzvané „biele lži“. To sú lži, ktoré niekedy voláme aj milosrdné lži. Keď sa nás napríklad niekto opýta na svoj vzhľad, vek či oblečenie. Niekde vo vnútri mám zakódované, že povedať úplnu pravdu by bolo pre druhých asi príliš zraňujúce, tak sa snažím nejako elegantne túto odpoveď zabaliť do diplomatickej odbočky. Napriek tomu mám pocit, že klamem. Aj keď v mene nezranenia citov a ega druhej strany. A potom tu mám druhú oblasť lží, ktoré sú proste lžami čo hovorím, ale pre zmenu, aby som nezranila seba. V zmysle toho, že nechcem vyvolávať konflikt, bojím sa odvrhnutia, alebo hnevu druhej strany a tak sa chránim tak, že to druhej strane nepoviem, alebo popriem svoje pocity. Blanton hovorí o tom, že sme zajatcami akejsi falošnej morálky, ktorá nás núti hrať iné roly a predstierať to, čo v skutočnosti necítime. Popieranie samého seba je základom každej duševnej neurózy, či úzkostí, ktoré si v sebe hromadíme a statočne ich potláčame. A to vedie k ďalším úzkostiam, depresii a nespokojnosti. Autor radí začať vo svojom živote radikálne čistky v zmysle toho, že to, čo najviac pred niekym tajíme a máme pocit, že by to bol koniec sveta, je práve to, čo by sme mu mali vyklopiť, aby v našom živote mohlo nastať potrebné uvoľnenie. A keďže chcem mať všetky teórie vyskúšané na vlastnej koži, povedala som si, že to pri najbližšej príležitosti skúsim. Asi pred rokom sa odohrala v mojom živote zmena, kedy som dosť radikálne vyčistila priateľov na facebooku, blokovala niektoré čísla, prestala sa stretávať s ľudmi, ktorí stále niečo potrebovali. S vaničkou som samozrejme vyliala aj nejaké to dieťa ako sa hovorí, čo ma samozrejme aj mrzelo, ale povedalal som si – čas ukáže. A po roku som sa náhodou stretla s kamarátom, ktorý mi vytkol, ako som ho zo života vymazala. Dohodli sme si obed a ja som si chystala reč čo mu poviem. Úprimne a hlavne to ako ma naštval. Po vrúcnom zvítaní som v sebe hľadala slová ako začať, ale v hrdle hrča a akosi to nechcelo von. Čo ak ho to tak naštve, že mi tu treskne taniere a už ho niky neuvidím? Čo ak stratím tento krehký pokus o priateľstvo, a čo ak z toho vyjdem ako hysterka? Ale podarilo sa… po prvých slovách to už išlo všetko von a hanba – nehanba, ušli mi aj nejaké slzy. Asi po prvý krát som si pripadala ako nahá a úplne bezbranná, ale bojujúca za seba. Čo však bolo pre mňa šokujúce, bolo to, ako priateľsky a úprimne prišla odozva. Nikdy neviete, čo cíti ten druhý, kým si to úprimne nepoviete. Strávila som s tým človekom takmer tri hodiny skvelého a naplneného času a mala som pocit, že prvý krát som videla takú úprimnosť a ľudskú „nahotu duše“ aj z jeho strany. Aký to bol pocit? Nedokážem to opísať… ľahkosť bytia a neskutočná radosť z upevneného priateľstva. Nepopieram, že niekde v kúte mysli som rátala aj s tým, že budem zavrhnutá, ale nestalo sa.

Táto situácia bola len jedna z mnohých, ktoré som začala aplikovať vo svojom živote, kde som som so strachom, ale aj s odvahou a presvedčením povedala pravdu. Pravdu toho, čo cítim v súčasnej chvíli. Pretože veci sa menia. Aj pravda, ktorú mám dnes, môže byť zajtra iná. A neznamená to, že klamem. Dnes to skrátka cítim takto. A za veci, ktoré za to stoja, sa oplatí bojovať. Aj s úzkosťou na duši a hrčou v hrdle.

Neviem či som Vás prevedčila o tom, že aplikovanie radikálnej úprimnosti je práve to, čo v tejto chvíli potrebujete. Tiež som si vôbec nemyslela, že takéto niečo je potrebné. Ale skúsila som. A pokladám to za jeden z najsilnejších zážitkov z posledných týždňov. Skúste to. Povedzte úprimne čo cítite miesto milosrdnej lži. Prestante chrániť cudzích aj seba. Plot čo ste si postavili síce chráni Vaše srdce, ale neumožní, aby sa k tomu Vášmu srdcu dostali.

S láskou Váš Dobrý kouč.

Obrázok zdroj: pixabay.com

2 Comments

  • Ramon
    Posted 22. septembra 2019 10:19 0Likes

    Ďakujem Vám za krásny článok a za tip na dobrú knihu, kúpim si ju. Tiež sa v živote učím úprimnosti 🙂 nie že by som bol nejaký notorický klamár, ale po celý život som sa snažil predstierať že som lepší človek ako naozaj som a nebola to dobrá životná stratégia. Naučil som sa ju už ako malý, keď som prijal rolu dobrého = bezproblémového dieťaťa ktoré nikdy nerobí rodičom starosti a vždy so všetkým súhlasí a naučí sa tak rýchlo vzdávať vlastných túžob a snov. Nikdy neodporovať a nikdy nič nechcieť s čím nesúhlasia rodičia bola cesta do pekla. Zvlášť keď som tento postup preniesol aj do dospelosti a zničilo mi to celý život. Takže dnes bojujem za seba a za svoj život a učím sa asertivite a úprimnosti, pretože žiť v pretvárke a žiť tak ako to chcú odo mňa moji rodičia už ďalej nedokážem. Ďakujem a nech sa Vám darí 🙂

    • Bronislava Švrčková
      Posted 1. októbra 2019 18:47 0Likes

      Ramon,ďakujem Vám za úprimnú a krásnu spätnú väzbu. Veľmi sa teším, že v tomto boji za seba samého nie som sama! Zo srdca Vám prajem, aby Vám to vydržalo a aby Vám úprimnosť priniesla do života len to najlepšie!
      Váš Dobrý Kouč

Comments are closed.