Opätovne sa prichádzam podeliť s inšpiratívnou knižkou, ktorá mi prišla veľmi zrozumiteľná a terapeuticky účinná a ktorú sa podľa mňa oplatí prečítať každému, kto na sebe chce pracovať a hľadá cesty k sebe.

Alice Miller napísala knihu Dráma nadaného dieťaťa pred dlhými rokmi, no jej aktuálnosť rokmi neklesá. Hovorí sa v nej o dospelých, ktorí trpia evidentne neurózami, či už v zmysle depresií, alebo naopak prehnanej grandiozity, ktorá im ničí život. V terapiách a koučingoch som sa naučila okamžite spozornieť, ak mi klienti popisujú svoje detstvo ako krásne, idylické a rodičov ako fantastických nadľudí, čo sa obetovali a dali všetko klientovi a ten napriek tomu trpí, je nešťastný a nedokáže nájsť naplnenie. Otázka teda znie, kde sa stala chyba, keď to detstvo bolo také idylické? Keď sa začneme spolu hlbšie „hrabať“ v minulosti, častokrát narazím na stenu zabudnutia, kde si dotyčný človek akosi nevie presne vybaviť pocity zo svojho detstva. Matne sa mu vynárajú určité okamihy, ale akoby mu podvedomie bránilo to vidieť jasne. Ak si spomínate na doby keď sa vychovávala generácia „husákových detí“ tak cieľom bolo vychovať „slušného človeka“. Ideálne dieťa, ktoré všetko zvláda rýchlejšie, lepšie, sedí ticho, neobťažuje a hlavne nie je problematické. Väčšinu týchto modelov sme prevzali z jadrovej rodiny a nevedomky posúvame ďalej. Otázka ale znie, čo to vlastne posúvame ďalej?

Keď sa snažíme o výchovu „slušného človeka“, nastupuje naša moc, aby sme mohli dieťa „ohýbať, kým je Janko“ . Často krát však v rámci ohýbania malého Janka doslova zlomíme. A tak sa dieťa, ktorého najväčší strach je to, že ho jeho rodičia opustia, naučí potláčať vlastnú prirodzenosť a naučí sa vytesňovať všetko to, čo by jeho ešte nezrelé vedomie neunieslo. Nič čo sa v nás potlačí, nemizne. Začne to vystrkova rožky vtedy, kedy to vôbec neočakávame. Len jednoduchý príklad. Matka sa pýši svojou dcérou, ktorá dosahuje skorý výkon vo všetkom oveľa skôr, ako ostané deti. Hygenické návyky, rozprávanie, vedomosti. Malé dievčatko sa naučilo, že matka ju má rada iba vtedy, keď podáva výkon. A tak si v hlávke inštaluje program – ak chcem byť milovaná, musím byť výkonná. Matka to nerobí vedome. Len opakuje to, čo si nesie od svojich rodičov. Jej nahliadnutie na to, že celý život drie, za málo peňazí, že sa necháva vykorisťovať okolím, či partnerom, nie je schopná nahliadnuť, pretože zranenie bolo priveľké a o takých „hlúpostiach“ sa doma nehovorilo. A takto podobne by sme mohli pokračovať.

Millerová hovorí o tom, že sa musíme pokúsiť vo svojom vlastnom vnútri prežiť to, čo sme prežívali ako dieťa. Keďže matka je „nedotknuteľná“ často krát sa cítime previnilo, keď nás hnevajú jej manipulácie a postoje voči nám. Nevieme si dovoliť hnev malého dieťaťa, ktoré bolo tak skoro obrané o svoju živosť a vitalitu v zmysle toho, aby sa stalo „slušným človekom“. Často krát dieťa nenachádza porozumenie ani u otca, ktorý bol vychovávaný rovnakou „čiernou pedagogikou“ a rovnake postoje vracia dieťaťu, ktoré považuje za svoj majetok. Dieťa sa tak stáva hromozvodom nezvládnutých detských traum, ktoré vôbec nemuseli byť až tak extrémne ako zneužívanie, alebo týranie. Už nedostatok rešpektu, popieranie živosti dieťaťa, zbytočne tvrdé tresty pre drobné prehrešky dokážu spôsobiť to, že dieťa sa traumatizuje.

Nedávno som zachytila na sociálnych sieťach „vtipnú“ vetu, kde sa písalo niečo v tomto zmysle:

„ Keď som bola decko, nevzali ma k psychológovi. Matka mi jednou fackou otvorila čakru, stabilizovala karmu a očistila auru! „

Priznám sa, že mi to až také vtipné neprišlo, ale hlavne ma zarazilo sa akou chuťou sa to zdieľalo a strhávalo do emočných diskusií, kde sa väčšina zastávala fyzických trestov v zmysle – nám to neuškodilo, neuškodí to ani našim deťom. Po prečítaní Millerovej diela som absolútne presvedčená, že uškodí…. A veľmi…Dieťa, ktoré nebolo bité, nebude biť ani svoje deti, nemá prečo. Nepozná tento model. Dieťa ktoré ucítilo tvrdú ruku, bude mať potrebu dostať to zo seba von a to často krát na svojich deťoch, ktoré považuje za svoje vlastníctvo a tvrdý režim obhajuje pojmom správna výchova.

Vyliečme si preto radšej svoje bolesti, ktoré sme si nazbierali v detstve a pretrhnime tak nezmyselný kruh násilia na tých najmenších bytostiach. Sú predsa plodom našej lásky.

S láskou Váš Dobrý Kouč.

Obrázok zdroj: pixabay.com