Ako dieťa som často počúvala na svoju adresu poznámky typu: “Je veľmi citlivá”, prípadne: “Všetko príliš vníma” a podobne. Ako som rástla, tak sa táto nálepka v mojom živote zväčšovala a ja som ju začala vnímať ako veľký problém. Byť “citlivka” sa do môjho obrazu úspešnej, modernej ženy nehodilo. A tak som sa snažila robiť všetko preto, aby som ani v najmenšom nepodporila tento “citlivkovský” image. Ako zvyknem písať vo svojich blogoch, vždy sa snažím písať o veciach, ktoré som prežila, spracovala a dokázala nejakým spôsobom uchopiť a dovolím si povedať, že tento krát to nie je iné. Ako som už mnoho krát spomínala, považujem za kľúčovú kompetenciu pre dobrý život, naučiť sa fungovať čo najviac autenticky. A asi je vám všetkým jasné, že popieranie citlivosti a obraz drsnej svetáčky je teda všetko možné, len nie moja autenticita. Nuž…každý sa nejako učíme. A ja som preborníčka v učení sa na vlastných chybách. 

Reálny dôsledok toho, že som bola tvrdá a náročná na ľudí, výkony či vzťahy spôsobovalo to, že som podvedome vyvolávala v mojom okolí absolútny zmätok. Vydržať tempo, ktoré som nasadzovala na seba, ukazovať sa ako niekto, kto je tvrdý a samostatný a na druhej strane vysielať podprahovo citlivosť a empatiu, to muselo zmiasť každého. A samozrejme, najviac mňa. Pretože následne som sa rozčuľovala, že mi nikto nerozumie a dokonca, že sú ľudia na mňa zlí…aká som bola v skutočnosti ja na nich, si radšej nechcem už ani predstaviť. Snáď mi raz bude odpustené.

Tak potom ako to teda je s tou citlivosťou a čo som o nej zistila? V rámci práce na sebe som sa dostala k literatúre o hypersenzibilite a prvý krát v živote som si dovolila pripustiť, že možno netrpím “vadou charakteru” na ktorej musím tvrdo makať, aby som ju odstránila, ale možno mám len inú dispozíciu. A že je oveľa jednoduchšia cesta, naučiť sa s touto dispozíciou pracovať, ako ju tvrdo popierať a zatláčať do nevedomia tvrdou vôľou. Vôľa je super…akurát, že sa z času na čas vyčerpá a vtedy prichádzajú tie nečakané skraty, kedy doslova “čumíme” čo to z nás vyliezlo. Nechcem tu rozoberať tému hypersenzibility do hĺbky, o tom nájdete veľa materiálu na nete. Rada by som vám však priniesla pohľad na to, čo vám môže priniesť táto “superschopnosť” do života a čo je pri nej dôležité naučiť sa akceptovať, aby ste z nej mohli ťažiť. 

Asi najdôležitejšie je pripustiť si, že jednoducho sa rýchlo vyčerpáte. V zmysle toho, že vaša vnímavosť je omnoho širšia ako väčšiny populácie a tak stačí jedno rušné ráno, naštvaný kolega a iný druh kávy vo firemnom automate a cítite sa “vyhodený z kontextu”. Nerozumiete čo sa deje, a tak sa častokrát začnete obviňovať za to, že napríklad nemáte chuť ísť s kolektívom na obed, ale radšej si posedíte v tichu na lavičke so sendvičom. Často krát sa vám smejú, že si objednávate rovnaké jedlá, alebo si sadáte na rovnaké miesta. Nerobíte to schválne, nie ste nudní. Zabezpečujete si tak vnútornú stabilitu, ktorá vám pomáha zvládať dni. Nečakajte, že okolie pochopí vaše “monkoviny”. Ale to nie je váš problém. To čo potrebujete, je hlavne uvedomiť si a spoznať svoje potreby a limity. Ak ste skutočne hypersenzitívna osobnosť, jednoducho musíte dbať na základné veci. Komfort, dostatok spánku, počúvanie vlastného tela. Ak nemáme v sebe ukotvenú autentickosť a stanovovanie vlastných hraníc, ľahko podľahneme tlaku okolia, ktoré nás presviedča, že naše potreby a návyky sú trápne, nudné a nech sa prekonáte. Vždy keď sa prekonáte a pôjdete proti sebe, budete sa cítiť zle. A toto je najdôležitejší bod tohto všetkého. Nájsť spôsob, ako sa ošetriť tak, abyste sa cítili dobre. Nie vaše okolie, nie vaši kamaráti, ale hlavne vy. Ako sa vraví, ak máte prázdnu vlastnú šálku, ťažko z nej dolejete niekomu inému. Hypersenzitívni ľudia majú potrebu ulahodiť všetkým a málo sebe…a toto je veľmi dôležité, aby pochopili, že ulahodenie ich pocitom je skrátka pre nich nosný pilier ich spokojného žitia. Hypersenzibilita nie je prekliatie. Je to dar. Vnímate život na iných frekvenciách, cítite veci, užívate si vlastné zmysly, dokážete byť veľa krát skvelý, empatický priateľ, poslucháč, pomocník. Ale na to, aby ste tento dar rozvíjali, sa musíte najskôr naučiť ošetrovať samého seba. Dopriať si to, čo potrebujete, aby ste mohli dobre fungovať. Samozrejme, toto nie je návod pre tých, čo si teraz povedia – ok som senzitívny, tak ja nemusím nič. Nepleťme si pojmy s dojmami. Senzitívnemu človeku to príde ako ťažká práca na sebe. Málokedy to je len vec rozhodnutia. Skôr vec dlhodobej a pomalej implementácie do života. 

A čo sa zmenilo v mojom živote? Veľa, veľa vecí. Počnúc tým,že dokážem odísť z akejkoľvek akcie, ak sa tam necítim dobre. Dokážem stráviť víkend s knižkami a neľutovať, že som mala niekde v meste žúrovať. Viem si povedať, že sa cítim preťažená a potrebujem samotu. A hlavne mám oproti minulosti ohromné množstvo energie a pohody, ktorú dokážem odovzdávať svojim klientom. A rovnako, keď sa preťažím, viem povedať, prepáčte – teraz potrebujem svoj pokoj a neužierať sa s tým, čo všetko by som mala. Byť hypersenzitívna je vlastne super…akurát treba prísť na to, ako s touto “extra” danosťou môžme žiť. 

S láskou Váš Dobrý Kouč 

Obrázok zdroj:pixabay.com