Sedeli sme s kamarátkou v kaviarni a trkotali sme nad bežným životom, ako zvykneme. Kamarátka práve riešila svoje životné trápenie…neustále nestíhala a odkladala nepríjemné veci na poslednú chvíľu, a potom v obrovskom strese a tlaku ich riešila len len s odretými ušami. Najviac ju vytáčali dobré rady z okolia…typu: “Prestaň to robiť…Zmeň sa…Zapri sa…Čo si ako malé decko…”
Pousmiala som sa nad týmito radami…samozrejme, že majú svoj logický podklad…a samozrejme, že moja kamarátka rozumie tomu, že by ten život mohla nastaviť inak, ale….tu je to ale. Na to, aby ste niečo vo svojom živote zmenili, potrebujete túto informáciu prežiť s nejakou emóciou…s niečim, čo sa Vás dotkne, zarezonuje vo Vás a nejakým spôsobom Vás to “vyhodí” zo začarovaného kolesa, v ktorom sa neustále motáte. A dokázať sa v správnej chvíli tejto emócie dotknúť, vhodne sa priblížiť a pomocou nejakej metafory, alebo príbehu podať informáciu je umenie, ktorému sa učím každým dňom…a veľa krát sa mi to nepodarí…Ale keď sa to podarí…to je doslova “terapeutická nirvána” :o)
Snažila som sa vyhrabať vo svojej hlave nejaký príklad toho, čo by mohlo túto situáciu zobraziť. Problém s tou priamou radou, ktorá nefunguje, spočíva v tom, že ju adresujeme na vôľu…a vôľa je ako sval…nejaký čas funguje, ale vyčerpá sa. Ale ak sa informácia dobre spracuje aj na nevedomej úrovni, môžme začať rozmýšľať a fungovať inak…a zrazu veci idú. Pri pohľade na kamarátkin koláč mi náhle v hlave vyskočila myšlienka zo skvelej knihy o terapiách. A povedala som si, tu nemám čo stratiť…
Opýtala som sa kamarátky: “Drahá, čo máš najradšej na Tvojom obľúbenom koláči?”. Pozrela na mňa a hovorí mi: “Predsa plnku! Nevidíš?” ukázala na tanierik, kde ležal rozbombardovaný koláč a vyjedená plnka… Zasmiala som sa…”Takže si vždy vyješ z taniera to, čo máš najradšej…a čo potom s tým zvyškom…?” “No…áno..” povedala. Pokračovala som ďalej: “A čo potom s tým zvyškom koláča…tešíš sa na neho? Chutí Ti ešte?” Podozrievavo na mňa pozerala…už tieto moje ťahy pozná, takže šípila, že niečo na ňu chystám. “No…už nie tak ako tá plnka na začiatku…vlastne ho už len nejako dojem.” Vytiahla som svoje premúdrelosti….”A čo by sa stalo, keby si si tú plnku nechala na koniec, myslíš si, že by si sa na ňu tešila?” Pobavilo ma, ako začala nad tým rozmýšľať…je veľmi racionálna a toto čo som jej hovorila, jej dávalo zmysel…Zrazu jej zastala lyžička na pol ceste do úst a hovorí mi: ”Takto žijem, však? Vyjem zo života plnku a potom už len znechutene žujem suchú piškótu…” Usmiala som sa na ňu….poznáme sa roky a nikdy ma nenapadlo, že z taniera jeme vždy opačným spôsobom…ja zjem najprv to čo mám menej rada a nechávam si to dobré nakoniec a takým spôsobom aj žijem…Ale v opačnom extréme…niekedy mi zoberú tanier skôr, ako stihnem zjesť tie posledné lahodné sústa – myslím to obrazne – v zmysle, že niekedy si nestihnem dobré veci užiť, lebo som stále v povinnostiach. Ale učím sa…učím sa tieto sústa rozumne striedať…Aby som si užila život v rôznych chutiach a polohách. Neviem, či sa mojej kamarátke podarí zmeniť jej pohľad na prácu a povinnosti, ale ja som si uvedomila, že je to téma takmer nás všetkých, len v rôznom garde…tých čo priveľa vychutnávajú, alebo tých čo vychutnať ani nestihnú…
Takže dnes končím otázkou pre Vás…Tak čo? Čo Tvoj koláč?
S láskou Váš Dobrý Kouč
Obrázok zdroj: pixabay.com