Vždy keď v kancelárii na konzultácii privítam niekoho nového, tak sa objaví táto otázka. Prečo ja? Prečo sa na mňa lepia títo ľudia? A štandartne – čo som komu urobil? Urobila? Priznám sa, zodpovedať na túto otázku nejakými pár vetami sa mi ešte nikdy nepodarilo. Pretože sa to pár vetami jednoducho nedá. Každý jeden človek má svoj príbeh, a tento príbeh má svoju históriu a korene. Výhoda osobných konzultácii spočíva v tom, že máme dostatok času a osobného priestoru, aby sme mohli začať toto zložité klbko problémov spolu rozmotávať, aby sme našli ten správny spôsob, ako “rozmotať uzlíčky a nepotrhať vlákno našej duše”.
Vždy sú tu otázky, ako na to, nech dám recept, postup, čo teda treba urobiť…A ja viem, že musíme spolu túto “neurotickú potrebu” okamžitého riešenia a presných postupov proste spolu vydržať. Vždy vravím, že nemám zázračnú vešteckú guľu ani nevidím do budúcnosti, ale spolu vieme nájsť spôsoby, ako začať hľadať lepší spôsob žitia. Sme generácia rýchlych riešení, digitálnych aplikácií a instantných riešení. Vašu dušu však nič z tohto nezaujíma…zaujíma ju jediné – aby ste ju konečne začali počúvať. Nebudem Vám hovoriť, koľko očí som videla prevrátených stĺpkom, keď poviem túto vetu. Mnohí sa uškrnú a zaradia ma k “ezoterickým trúbkam”. Ak mám šťastie, tak počúvajú ďalej, ak nie, naše cesty sa rozídu. Ak odo mňa čakáte zázraky, na to naozaj nemám kapacity. Rovnako mi nefunguje, ak mi niekto niekoho pošle a ten niekto vôbec nemá potrebu nič riešiť. Vtedy je veľmi ťažké čokoľvek otvárať. Akoby ste polievali kameň a čakali, že tam porastú kvety. Neporastú.

Ak ste však utrápený, nešťastný človek, ktorý pochopil, že opakujúce toxické vzťahy hovoria niečo o Vašom vnútri, tak sme sa dostali na veľmi nádejnú cestu…a tu sa naša spolupráca môže začať.
Myslím, že toto je doslova “kameň uhoľný” keď si uvedomíte, že možno niečo môže byť “pokazené” vo Vašom pohľade na svet a preto týchto ľudí priťahujete. Slovo pokazené sa mi nepáčí, ale vystihuje to, čo sa deje. Máte pokazený vzťah k samému sebe. A čo je pokazené, máme spolu šancu opraviť a to je podľa mňa skvelá správa!

Prečo som sa teda pokazil? Pokazila? V predchádzajúcom článku som hovorila o tom, že z generáce na generáciu si odovzdávame pokrivené modely pohľadu na svet. A keďže nás nikto neučil, ako máme pracovať s emocionálnou inteligenciou, tak nás vzorce v ktorých sme vyrastali vláčia kade tade ako bezprízorne osobnosti. Snáď stokrát sme si povedali, že takto sa správať nebudeme, už s takýmto partnerom nebudeme, už takáto nebudem a bác..zase ste tam, kde ste boli. Najhoršie na tom je, že sa za to často krát začínate nenávidieť a možno sami sebe nadávate do slabochov a neschopných. Zastavím Vás. Toto nie je o pevnej vôli. Musíte sa pozrieť hlboko do svojej duše, do toho čo ste potlačili a popreli…A vytiahnuť tento svoj s prepáčením “duševný bordel” na svetlo, aby ste s ním mohli začať pracovať. Ako hovorí Jung, to čo nemáme zvedomené, nás to núti stále opakovať a my tomu hovoríme osud…
Tak sa toho svojho “bordelu“ tak neobávajte. Na dennom svetle to s ním nebýva až také zlé.

S láskou Váš Dobrý Kouč