Oči sa boja, ruky urobia…
Posledne týždne toho teda bolo naozaj dosť…Nesťažujem sa, teším sa, že sa hýbu projekty, dokončujú sa veci a život mi tak, asi ako každému, prináša kopu prekvapení. Naposledy som sa ocitla v situácii, keď som stála pred jedným projektom, ktorý som potrebovala doriešiť a už pri prvom pohľade na to všetko čo ma čaká, mi doslova behal mráz po chrbte…Kde ja toto zvládnem…Aby som Vám priblížila situáciu, dostala som na starosť dať do poriadku nejaké stavebné prerábky, organizáciu majstrov, maliarov, ištalácii a ja neviem čoho ešte…Možno si poviete, že aká banalita, veď koľko ľudí toto rieši! Mne sa v ten deň, keď predomnou bola doslova hora práce, s ktorou som celkom nemala až tak skúsenosti, doslova ježili chlpy…kde začať?
Nebudem Vás zaťažovať celou touto historkou, hoci som si istá, že z niektorých situácii by z toho vyšiel celkom vtipný “stand up”… Napríklad, keď sa Vás spýta majster, kde je hlavný prívod vody a Vy sa opýtate, či myslí kanál…no hanba na tri zimy… 🙂
Nič to, stáva sa. V jeden deň, našťastie hneď na začiatku som mala stretnutie s hodinovým majstrom…evidentne mal skúsenosti s nešťastnicami ako som ja, a tak mi trpezlivo všetko vysvetľoval, navigoval ma, spolu sme urobili plán správok, sadli sme si k časovému plánu a odobrili si rozpočet…Vtedy som mu zo srandy povedala, že ďakujem nebesiam, že mi poslali takéhoto pokojného človeka, čo nado mnou a tým všetkým nezlomil palicu a nehundral…Lebo že toto celé je pre mňa dosť veľká výzva a ja mám z toho obavy…Sympatický pán majster sa usmial a povedal mi, že na túto situáciu ho jeho mama dobre vyzbrojila jednou zásadnou vetou: “ Oči sa boja, ale ruky urobia”. Zamyslela som sa nad tým, koľko pravdy je v tejto jednoduchej vete, ako veľmi to platí na väčšinu našich životných situácií. Pamätám sa, ako som bola vydesená v mojej novej práci, kde mi popisovali, čo všetko budem robiť…mala som chuť ujsť…za pol roka som v tom bola ako doma…Stalo sa mi to mnoho krát…rovnako som to cítila, keď som skladala koncept Dobrého Kouča…tiež mi napadlo…toto ako sa dá dokázať? Veď to je masaker, aký je tam objem práce a čo všetko ešte vôbe neviem…Napriek tomu som vstala, vyhrnula si pomyslené rukávy a dala sa do toho…A tak som to mala celý svoj život…čoho sa oči báli, ruky šli a urobili….
Máme to tak asi všetci v živote….že stoja pred nami výzvy, ktoré nás desia…výzvy z ktorých obrazne “bolia oči”…a uvedomila som si, že jediný rozdiel medzi tými úspešnejšími a možno menej úspešnejšími je to, že hoci majú oči strach, ich ruky to urobia…Tak keď najbližšie zase pocítite to známe – toto je masaker ako to dám? Tak si spomeňte na túto vetu…a nechajte ruky pracovať. Alebo ako sa hovorí…ako sa dá zjesť slon? No predsa kúsok po kúsku…
Majte krásny deň
S láskou Váš Dobrý Kouč
Obrázok: pixabay.com