Pred nejakým časom som bola na dovolenke v Slovinsku, kde sme mali skutočne skvelý čas a náramne sme si to užili. Keďže už som zvyknutá, že si na seba musím dávať pozor, tak je pre mňa celkom prirodzené, že sa do ničoho nenútim ani netlačím. Aj s trpezlivosťou sa mi podarilo trošku popracovať a nevytočí ma na smrť, keď niekde musím trošku dlhšie čakať, alebo hľadať parkovacie miesto. Tento krát som sa ale dostala k dileme, nakoľko celá skupina sa rozhodla absolvovať zip line v horách. Ak ste ešte o tom nepočuli, je to atrakcia, kde sa zveziete pomocou postroja a kladky na oceľových lanách cez údolia a hory a užijete si fantastický výhľad. Ste dva krát istený, absolvujete inštruktáž, tak som si povedala, v pohode, toto dám. Po absolvovaní inštruktáže som bola celkom v pohode do chvíle, kým sme neprišli k prvému kaňonu. V tej chvíli som si nebola istá, či som nezomrela od strachu. Vo výške cca dvoch kilometrov, som sa mala zviezť pomerne dlhý úsek len na karabinách v postroji. Môj mozog jačal – zdrhaj, nemáš závet, tu keď sa rozpleštíš, ostane z Teba mastný fľak. Pridajte si zopár naozaj neslušných slov…situácia však bola taká, že nebolo kam sa vrátiť. Bus už odišiel a čakať dve hodiny som naozaj nechcela. Tak som si povedala, že to nejako dám.
Čakalo nás desať lán. Prvá cesta bola o jedinom…prežiť a pokiaľ možno nevrieskať…a vlastne sa ani nedalo, čo som bola v takom kŕči, že mi pukalo v ramenách. Prežila som! Z výhľadu som nemala nič, oči zapichnuté na cieľ – prežiť. V tomto nasadení som dala ešte tri laná. Štvrté som sa odvážila pozrieť okolo, ďaľšie som sa dokonca pozrela dole. Pri poslednom som si užívala nádherný výhľad a slobodu akoby lietania.
A potom som sa nad tým všetkým večer zamyslela. Jedna kamarátka sa k nám nepridala, a bolo mi jasné, že ju to potom mrzelo, keď sme všetci rozprávali o tom, ako sme si to užili. A uvedomila som si, že to má neskutočnú paralelu so životom a novými situáciami. Málokto z nás si novú situáciu – prácu, zručnosť, školu, rande…dokáže užiť. Mnohí z nás sa nechajú zadusiť svojim strachom a tak sa radšej do ničoho nového nepúšťajú. A potom ich často hryzká akási tichá závisť, prečo do toho nešli. Takmer vždy odmietame nové veci z akéhosi strachu zo straty istôt a komfortu opoznanej situácie. A tým, že sa novým veciam vyhýbame, oberáme sa o mnohé zážitky a pestrosť života. Absolútne rozumiem, aký obrovský strach môže všetko nové vyvolávať. Strach hraničiaci s panikou. Na druhej strane Vás chcem povzbudiť, že aj tí, čo našli odvahu – viď ako ja v tejto situácii, sa nebáli menej. Myslela som si, že od strachu odpadnem. A tak to mávam často. Vždy keď vyjdem s novým článkom, podcastom, či videom. Vždy keď sa prezentujem na verejnosti. Vždy keď stretávam nového klienta. Samozrejme, že tam je strach, aké to bude a či nezlyhám. Ale moja motivácia je v tom, že chcem niečo svetu priniesť, niekam sa posunúť a niekomu pomôcť. To je to, čo ma vždy štuchne popod rebrá, keď zacítim strach. Takže som na tom rovnako…aj ja sa bojím. Ale na tom zip line mi to prišlo, že to nie je o ničom inom, iba o tom, že do tej situácie idete znova a znova. Tak ako som na prvom lane bola presvedčená že zomriem, tak som sa zrazu na tom piatom už dokázala pozrieť dolu a na tom poslednom si povedať, veď to bolo skvelé! A tak to je väčšinou vždy. Opakovanie z nás robí majstrov…opakovanie učí náš mozog, že prežijeme a neumrieme :o) Opakovanie nám dáva komfort toho, že spoznáme situáciu a je to pre nás ľahšie.
Skúste si spomenúť na tento môj článok, keď pocítite strach pred niečim novým a spomeňte si na mňa, ako rozmýšľam nad tým, či som zaplatila poistku a v duchu vrieskam na lane, ako by ma drali z kože. Nie som odvážnejšia ako Vy. Iba som prišla na to, že musím do toho ísť, inak sa nikdy nikam nepohnem. Nech Vám moje “vrieskanie “ pomôže sa zasmiať a skočiť do novej situácie s rovnými nohami. A čo! Veď aj ten Dobrý Kouč si zavrieskal! :o)
S láskou Váš Dobrý Kouč
Obrázok zdroj: pixabay.com