Ešte to nie je hádam tak dávno…možno päť či šesť rokov dozadu, čo si pamätám, že každú jednu aktivitu som začínala so šialeným nadšením..potom sa nedostavovali výsledky, pretože samozrejme, veci sa za dva týždne nenaučíte a hlavne veci ako cudzí jazyk, hru na nástroj a ani postavu do bikín za dva týždne nevysekáte, pokiaľ ste celoročný kamarát s čipsami a gaučom. Nerobím tu teraz žiadne prednášky – bola som proste taká aj ja. Ak som sa rozhodla cvičiť, vrhla som sa na cvičenie päť krát do týždňa, ak na diétu tak na tú najtvrdšiu, ak som začala s jazykom, tak jazykovka a denne čítanie si…a výsledok? Jednoduchý..priemerne mi to vydržalo dva týždne a zvyčajne som to s nejakou lacnou výhovorkou zabalila.
Čas bežal. Zhruba pred piatimi rokmi sme sa začali s partiou kamošov stretávať na projekte Lifebook. A tam som mala dva mesiace na to, aby som prehodnotila svoje návyky. Zamakala som, aj sa mi viaceré veci podarili a niektorých zmien sa držím dodnes. Vtedy sa mi ale dostala do rúk skvelá knižka s názvom “Mikropredsavzatia”. Nejdem Vás zaťažovať s podrobnosťami, ale aj vďaka tejto knižke sa mi podarilo pochopiť, že mám väčšiu šancu sa dostať k cieľu malými krokmi, ale vytrvalými. Ak sú tieto kroky skutočne malé, ľahko sa stanú návykom a návyk autopilotom, o ktorom už viac nemusíte rozmýšlať. Podarili sa mi tak malé zmeny ako napríklad to, že si ráno vždy usteliem, že si hneď po káve opláchnem šálku, že si ukladám veci hneď na miesto kam patria.
Hoci to vyzerá obsedantne, v realite mi to šetrí čas a mám pocit, že mám stále poriadok. Keď sa mi podarilo pohnúť s takýmito maličkosťami, skúsila som to so stravou a cvičením. A tak som začala s dvadsiatimi minútami jógy dva krát do týždňa a strážila som si dva litre vody denne. A podobne…výsledky prichádzali pomaličky, ale zostávali pomerne stabilné. A asi najviac som túto teóriu mikropredsavzatí vysledovala v koníčkoch, ktoré vyžadujú pravidelnosť. A tak po roku hrania na cello konečne dám tri stupnice a vymlátim z toho aj nejakú skladbu, pri ktorej Vám neopadá zubná sklovina. Nesmejte sa mi, cello je neskutočne ťažký nástroj. Ale ide to..už si zafidlikám. Keďže som si povedala, že teóriu je potrebné overiť, pridala som si španielčinu. Presne týmto spôsobom – po troškách. V telefóne mám aplikáciu, ktorá ma každý deň upozorní, aby som sa desať – pätnásť minút venovala slovíčkam. Je to už cez osemdesiat dní. Nič sa nedialo, až kým som sa nestretla s kamarátkinou rodinou so Španielska a div sa svete, bola som schopná jej malému synovi lámavo povedať svoje meno, že sa mi páči a že ma peknú bundu.
Neskutočné! Teda pre mňa! Teória otestovaná a funguje to skvele takmer na všetkom! A najlepšie na tom je, že nikto nechápe, ako sa to dá stihnúť…neviem, nestarám sa, zabezpečím si, aby som si cez deň tieto chvíle pre seba ukradla a pracovala na svojich mikropredsavzatiach!
A tak, keď najbližšie budete robiť veľké plány na zmeny vo svojom živote, skúste to inak. Skúste s malými zmenami. Ustlať si, založiť knižky, opláchnuť šálku, či zacvičiť si ráno desať minúť a sledujte sa. Či Vám to ide a či sa v tom cítite komfortne. Na to aby sme si urobili život o trošku lepší nemusíme prenášať hory. Niekedy stačí, keď začneme jedným kamienkom :o)
S láskou Váš Dobrý Kouč
Obrázok zdroj: pixabay.com