Recept na šťastie

V mojej praxi sa asi najčastejšie stretávam s otázkou šťastia. V zmysle toho, ako to svoje šťastie nájsť, ako si ho zabezpečiť a potom ho prácne udržať…A vždy sa mi vracia tá povestná veta zo starého českého filmu: ”Čo je šťastie? Muška iba zlatá…” A čím som staršia, tým viac si uvedomujem, koľko pravdy je v tejto vete…

Odmalička vieme, že šťastie je niečo dôležité a podstatné a že by asi malo byť našou náplňou života toto šťastie nejako získať a dosiahnuť. Od dospelých preberáme vzorce, postupy, snahy ako sa k tomu svojmu šťastíčku dopracovať. Ak sme mali možnosť vyrastať v spokojnej a harmonickej rodine, je dosť pravdepodobné, že aj to naše hľadanie šťastia bude skôr pokojnejšia plavba než zúrivé veslovanie.

Čo sa však stane, ak sme napríklad vyrástli v rodine, kde sa šťastie rovnalo výkonu? Áno…asi ste si už domysleli…je to tak…celý život tlačíme na pomyslenú pílu, pretože sme presvedčení, že si to šťastie musíme odmakať. A tak celý svet sa akoby delil na tých, ktorým to akosi samé padá do náručia a tých, čo si to doslova odmakajú. Ale tento vonkajší pohľad a rozdelenie je veľmi povrchné a nepresné. Pretože si mýlime úspech so šťastím.

Čo to teda to šťastie je a ako na neho?

Od malička som pozorovala svoju mamu ako trávila svoje dni. Často si spievala. Venovala sa práci. Pestovala kvety. Čítala knihy. Hladkala mačiatka. A všetko toto robila s neskutočnou radosťou. Dodnes si pamätám, ako ma za ruku ťahala na balkón, kde mi s rožiarenými očami ukazovala prvé rozkvitnuté aksamietky. Priznám sa, že toho času som nedokázala pochopiť, čo je také radostné na takej banalite, akou sú rozkvitnuté kvety. Mama to tajomstvo poznala…vedela sa vždy tešiť z maličkostí a ostalo jej to dodnes.

Po rokoch v biznise a neustálom naháňaní sa za prácou, dokonalou postavou, perfektným životom som zistila jedinú vec. Som strašne, strašne unavená…a pocit šťastia akoby sa mi vyhýbal…bolo to čudné, veď som mala akoby všetko. Prišli životné zmeny, pády, uvedomenia…ktoré veľmi boleli, ale konečne ma akoby posadili na zadok a ja som začala nad životom rozmýšľať celkom inak. Dodnes si pamätám tú prechádzku lesom, keď mi to konečne akoby docvaklo. Bol apríl a prechádzala som sa po mestských lesoch s hlavou vyvrátenou do neba a nedokázala som sa nabažiť tej krásy. Tisíce odtieňov zelenej, spievajúce vtáčiky, šumiaci les, motýle…vôňa trávy…mala som pocit, že dovtedy som bola asi slepá, alebo čo. Akoby sa mi všetky zmysly zostrili. Spätne cítim trochu zahanbenia, že kedysi som si hovorila, že prechádzky sú pre dôchodcov a tých, čo nemajú čo robiť. Cez svoju pýchu som nebola schopná vidieť všetkú tú krásu okolo seba… Keď niekedy dostanem otázku, ako byť šťastným, tak hovorievam ľudom, aby sa naučili tešiť sa z maličkostí. A aby si potom tieto každodenné malé krásne spomienky, ako korálky navliekali na pomyslený náhrdelník a spájali ich tak vo svojej hlave do väčšieho celku. A aby si každý deň jeden taký náhrdelník vytvorili a večer zaň v duchu poďakovali.

Veľakrát sa na mňa ľudia pozrú veľmi čudne…veľa krát počujem, že tieto moje pozitívne reči idú na nervy…a veľa iného. Ale veľa ľudí ma vypočuje a začne si svoje koráliky šťastia navliekať každý deň a každý deň sa tak učia vďačnosti… A pomáha im to.

Ani ja som mojej mame nerozumela…musela som na to prísť sama…asi to tak malo byť. Preto nikdy neradím, nemudrujem, len hovorím o tom, čo pomohlo mne. Ak ste aspoň na chvíľu zabudli na zlé veci a rozhodli sa tešiť sa z tých dobrých, tak mal tento článok zmysel. Ak ak ste zauvažovali nad Vašimi vlastnými korálkami, nemôžem byť šťastnejšia 🙂

Želám Vám veľa krásnych náhrdelníkov!

S láskou Váš Dobrý Kouč

2 Comments

  • Alžbeta Miroszewska
    Posted 27. mája 2021 17:37 0Likes

    Ďakujem,

    • Bronislava Švrčková
      Posted 27. mája 2021 17:54 0Likes

      S radosťou Alžbetka ❤️

Vložiť komentár