V poslednych mesiacoch som si začala všímať, že sa do môjho života vracajú ľudia, na ktorých som nemala pred rokmi čas, priestor a mnoho krát ani chuť…
Nebolo v tom nič úmyselné, zraňujúce…jednoducho môj rozum vyhodnotil, že títo ľudia ku mne momentálne nepatria…čím hlbšie som sa zamýšľala nad tým, prečo som ich v danom čase odpudila, tým viac sa vraciam k tomu, ako veľmi sa zmenil môj pohľad na život a moja osobnosť…

V mojich článkoch som určite spomínala, že som sa roky pohybovala v biznis prostredí, ktoré som považovala za absolútne povinnú jazdu…Akýsi strop toho, kam by sa mal človek dopracovať, aby bol “niekto”…Boli to tvrdé roky na skúsenosti a hlavne na spoznávanie ľudských osudov a pováh. Veľa krát som určitých ľudí nepustila do svojho života iba preto, že boli príliš málo ambiciózni, alebo proste príliš obyčajní a ja som nemala s kým súťažiť a pracovať na svojom neustálom vylepšovaní…

K tomuto zamysleniu ma priviedlo dnešné ráno, keď som zistila, že som v mojej aplikácii, (kde sa učím španielčinu) spadla z diamantovej pozície na nižšiu pozíciu, a aplikácia ma poľutovala a popriala mi viac šťastia nabudúce. V krátkom momente sa mi vrátili nastavenia z minulosti a potreba okamžite zamakať a zabezpečiť si miesto v “prvej lige”. Potom som sa zamyslela…naozaj musím byť v prvej lige? Čo je pre mňa skutočne dôležité? Potom som sa zasmiala a povedala som si, že liga nie je podstatná, dôležitá je konzistentnosť a kontinuita…takže každý deň trošku španielčiny a vytrvalo…

Ale k tým navracajúcim sa ľudom…Spätne musím povedať, že ma to zahanbuje, akým kľúčom som hodnotila “vhodnosť priateľstva”…na druhej strane si hovorím, že môžem byť rada, že týmto náhľadom už disponujem…mohla som v ňom ostať naveky…a po čas sa zrútiť, keď už v tomto vylakovanom biznis svete nebudem mať miesto, pretože na to moje čakajú rady mladších a ešte ambicióznejších…a raz sa musím unaviť aj ja…

Čomu sa však veľmi teším, že som si tieto vzťahy dokázala akoby podržať v dobrej energii…že aj keď sa vtedy nestali užšou súčasťou môjho života, zostali príjemnými spomienkami. A po všetkých týchto uvedomeniach sa začali títo ľudia akoby pomaly do môjho života vracať…nebudem písať konkétne prípady…hneď by sa poznali a to asi nechcem 🙂 Stačí, že to viem ja…a že sa môžem tešiť z toho, že nám život dal druhú šancu. A musím povedať, že tento druh druhej šance je mimoriadne sladký…Tieto priateľstvá už majú absolútne inú chuť…sú vrelé, ale nevtieravé. Sú podporné, ale nezaťažujúce…Sú plné objavov, ale nezvyknú unavovať. Sú to to také priateľstvá, kde sa možno aj mesiace nevidíte a potom skočíte zase na rovnakú vlnu, kde ste boli predtým a užívate si to rovnako…Neporovnávate sa, nesúťažíte…len si užívate to pekné, čo tá chvíľa prináša…

Neviem akoby som zhrnula tento pocit, či myšlienku. Je to niečo zvláštne a obohacujúce, čo opätovne prežívam, keď sa mi niekto z minulosti vráti do života a ja sa z toho nesmierne teším…Možno iba starnem…kto vie? 🙂

Obrázok zdroj: pixabay.com

Vložiť komentár