V dnešnom zamyslení budem veľmi osobná…viac krát som zvažovala, či ísť von s takouto záležitosťou, ale rozum mi hovorí, že možno táto situácia a všetko to, čo sa okolo dialo bolo pre mňa tak silné, že to môže byť v niečom užitočné aj pre vás – mojich čitateľov.
Ako som prekročila štyridsiatku, tak sa smejem, že sa rozpadávam…sem tam ma potrápi zdravie, ale som si vedomá, že to sú viac menej maličkosti. Stuhnutý chrbát, neposlušný žalúdok, či únava po prebdenej/preflámovanej noci, čo v dvadsiatke bola malina…takže naozaj viac menej banality…iba veľmi zriedkavo ťažké stavy.
Pri preventívnej prehliadke, ktorú som absolvovala každý rok a čakala som štandartné: “Všetko v poriadku, o rok dovidenia” sa však niečo našlo…niečo, čo bolo potrebné vybrať chirurgicky, pri plnej anestéze… Prvá operácia v mojom živote, takže som to celkom prežívala…Moji blízki a takisto moji lekári ma presviedčali, že sa jedná o banálne jednoduchú záležitosť, ktorá sa vyrieši jednodňovou chirurgiou a bude to vybavené. Tak som sa aj tak nastavila..veď všetci vravia, že sa nie je čoho báť. V deň operácie sa čakanie natiahlo a nervy začínali byť dosť napäté. Napriek žartujúcim setričkám a láskavej doktorke, úzkosť vo mne stúpala… Keď som dostávala infúzia a za plentou som počula štrnganie nástrojov, nedokázala som sa poriadne nadýchnuť, tak som len silou vôle pracovala so svojou hlavou, aby som to ustála. Ešte ako tak som zvládla sa dotrepať s gráciou na operačný stôl, ale potom moje sebaovládanie vyplo…Keď si ma pripravovali, upevňovali ma, aby som im tam nespadla, moje telo sa začalo tak triasť, že som to nedokázala zastaviť…Rovnako ako slzy, čo sa mi spustili bez toho, aby som čokoľvek robila…

Nedokážem popísať, čo sa dialo v mojej hlave…nedokážem absolútne uchopiť ten abnormálny pocit strachu a úzkosti, ktorý ma zachvátil tak, že som úplne stratila kontrolu nad fyzickým telom. A k tomu všetkému som si vnútorne nadávala, ako môžem byť taká prepáčte za výraz ”posratá”, keď mi všetci vravia, aký je to banálny zákrok…Cítila som to ako neskutočné zlyhanie…že ja, čo tak veľa pracujem na sebe, ja čo ťahám ľudí z toxických vzťahov, životných traum, ja čo mám vždy odpoveď na všetko, ja sa nedokážem upokojiť pri “banálnom” zákroku? No…poviem Vám, že nedokážem…som iba človek. Ľudská bytosť, čo si myslí, že sa pozná a potom príde niečo, čo nám povie, že vlastne o sebe nevieme skoro nič…

Pamätám si ešte, že sa ma pýtala láskava anesteziologička, či je všetko v poriadku…Asi pri pohľade na mňa mala obavy, či im tam zo stresu nedostanem infarkt…tak som sa len ospravedlnila, že nech sa nehnevá, ale že mám taký stres, že to skrátka nedokážem ovládnuť. Upokojila ma, nasadila masku s plynom a svet za chvíľu zmizol…
Prebrala som sa až na izbe, kde ma držala za ruku láskavá sestrička, merala mi tlak a štebotala so mnou, asi aby ma trošku prebrala…Doteraz si pamätám ten teplý stisk ruky a ľudskú vľúdnosť, ktorou som bola po celý čas obklopená…
Nakoniec to všetko nebolo až tak banálne, objavilo sa zopár komplikácií, ale tak to v živote chodí…veci môžu dopadnúť rôzne. Našťastie, všetko je v poriadku a ja môžem v pohode žiť ďalej svoj život ako predtým.

Ale život už nie je ako predtým. Zmenil sa mi pohľad na strach…a na to, aké obrovské úzkosti nás môžu zaplaviť, keď ide o našu existenciu… Neskutočne ma zaskočilo, ako traumatizujúco môžu pôsobiť situácie, ktoré všetci naokolo považujeme za banálne…

Pracujem s traumami denno denne…s klientami pracujeme na tých najrozličnejších traumatických zážitkoch, ktoré ich stretli v ich živote…Ale prežiť to takto na vlastnej koži, s návalom emócií, voči ktorým ste aj po tisícich hodinách vzdelávania v psychológii a psychoterapii absolútne bezmocná, bola skúsenosť, ktorá ma zmenila. A verím, že ma zmenila v lepšieho človeka. V lepšieho terapeuta…v lepšiu bytosť. Som si takmer na sto percent istá, že budem mať oveľa súcitnejší pohľad na človeka, ktorý má z niečoho taký strach, že si nedokáže pomocť. Budem si navždy pamätať, že k takémuto človeku je dôležité pristupovať láskavo, s citom, bez zľahčovania a s ľudským teplom.

Všetci, čo trošku sledujete moju prácu, viete, že ja veľmi neverím, že veci sa nám dejú náhodou…verím, že aj keď sa nám udejú “náhodou”, že je našou cestou hľadať v týchto veciach nejaký hlbší zmysel, ktorý nám ich pomôže lepšie pochopiť a prejsť nimi. Moj zážitok mal zmysel…mal obrovský zmysel. Naučiť ma niečo o ľudskom utrpení, o bezmocnosti zo strachu…o našej slabosti voči tomu, čo prežívame, keď nás zachváti úzkosť.

Dnes už viem oveľa lepšie pochopiť, čo všetko sa za takým strachom skrýva. A viem, že toto všetko pomôže zniesť iba vľúdnosť, láskavosť, akceptácia a ľudské teplo…veci, ktoré si nikdy nikde nekúpite…

Skúste sa nad tým zamyslieť spolu so mnou…

S láskou Váš Dobrý Kouč

Obrázok zdroj: Pixabay.com

4 Comments

  • Taja
    Posted 29. októbra 2021 23:54 0Likes

    Tak to je přesné… Člověka může popadnout taková úzkost že ačkoliv si logicky věci zdůvodňuje, nejde to ovládnout… Nejhorší, že víte, že máte vedle sebe manipulativního narcistu, už jste pochopili, co vše zlé se tady děje, začněte používat antimanipulacni techniky, ho to přestane bavit a chce odejít, tak jak je možné chytit obrovskou paniku a úzkost, nechcete aby odešel .. Ten tyran… Protože…a proto…. Hnus…

    • Bronislava Švrčková
      Posted 3. novembra 2021 18:27 0Likes

      Súhlasím, je ťažké porozumieť vlastným procesom cez ktoré prechádzame. Doslova sa cítime zblbnutí…ale treba zabojovať, o to viac potom chutí sloboda 🙂

  • Anonym
    Posted 28. novembra 2021 2:08 0Likes

    Áno zažila som operáciu nebezpečnú porazila som karcinóm dva zhubne nádory v r 2018 a mám za sebou dva toxické vzťahy s narcistickymi manipulátoromi a verím že som ochorela z toho i keď aj gény sa nezaprú no i moja nebohá maminka to s našim otcom mala taktiež stejne toxické manželstvo nikdy neodyšla od otca a už je vyše šesť rokov tam hore rakovina hrubého čreva a jedného večera sa roztrhlo a bol koniec dok pre nás celú rodinu lebo sme nevedeli že vyše 22 rokov s tým žila a vtedy keď mala asi 40 rokov ochorela v Bratislave na onkológii jej povedali že do toho nepychat že si pózuje zo 20 rokov aj tak bolo umrela vo veku nedožitých 63 r a to sme sa dozvedeli od jej kamarátky ona jediná vedela že má rakovinu a v tej dobe to jej bolo tsk odporučené lekárom no a verím že ju zničil nad ocino ktorý je tiež psycho narcis viem to teraz už na sto percent ja som toho času inv.doch.s mám 51 r a viem že ak neodydem od manžela skončím asi podobne ♏

    • Bronislava Švrčková
      Posted 16. januára 2022 16:39 0Likes

      Psychosomatika – teda prepojenie psychiky a zdravia nášho tela je nepopierateľná vec. Stres pôsobí devastačne na celý organizmus a ničí ho. Súhlasím s tým, že život v strese s manipulátorom môže byť veľkým faktorom, ktorý naše telo oslabuje a umožňuje tak chorobe sa rozvinúť..
      Hovorí sa – miluj blížneho svojho…ale zabúda sa na druhú časť vety – ako seba samého! Treba myslieť na seba a utekať od manipulátora a psychického tyrana na daleko! Život máme iba jeden…

Vložiť komentár